Je niečo po deviatej, keď vystupujem z Imrovej Felície v Gerlachove. Aj tento rok sa tu konajú M-SR v behu do vrchu. Tento rok sme si na Sliezsky dom trúfli vybehnúť z nášho klubu (AC Nové Zámky) traja- ja, Imro Magyar a Igor Klobučník. Čakala nás náročná 8,4 km trať s prevýšením 879m. Pozdravili sme sa s Poliakmi, ktorí mali vedľa nás auto a rýchlo sme sa šli prihlásiť na preteky, aby sme stihli dostatočný rozklus a rozcvičku pred štartom, ktorý organizátor posunul o 10 minút. Štartovalo sa teda o 10:10. S blížiacim sa časom štartu sa začali bežci zoraďovať za štartovou čiarou. Postavil som sa asi do tretieho radu, aby som sa nemusel hneď od začiatku tlačiť a strkať. Nakoniec som sa tomu aj tak nevyhol... Na štarte bolo spolu 183 bežcov a bežkýň zo Slovenska, Česka či Poľska. Po chvíli čakania bolo odštartované a ja som sa hneď od začiatku snažil zaujať dobrú pozíciu. Nechcel som prepáliť, vedel som, že v behoch do vrchu sa to nevypláca. Presvedčil som sa o tom na vlastnej koži na Vtáčniku, kde som síce vyhral kategóriu juniorov s takmer trojminútovým náskokom pred druhým juniorom, ale do cieľa som prišiel úplne vyčerpaný a ledva som stál na nohách. Človek sa učí na vlastných chybách, preto som teraz rozbehol rozumne. Bolo aj dosť teplo, takže začiatok bol z mojej strany radšej trochu opatrnejší. Strážil som si hlavne Rafaela Lonského, s ktorým som v rámci M-SR počítal najviac. Bol som v úlohe favorita, keďže tento rok som ešte so žiadnym slovenským juniorom v behu do vrchu neprehral. Za ním bežal ešte jeden junior, podľa dresu som zistil, že behá za nejaký klub z Košíc. :-) Toho som nepoznal, no držal sa slušne. Ja som bežal pár desiatok metrov za nimi. Prvé 3 km sa stúpa len mierne, dá sa povedať, že je to ešte miestami aj rovina. Skutočné preteky do vrchu začínajú približne 5 km pred cieľom... Tam som už bežal na vedúcej pozícii u juniorov v rámci M-SR. Pred Rafaela som šiel niekde okolo tretieho kilometra. Ten ďalší junior už začal trochu zaostávať v kopcoch, Rafael sa ma ešte držal, no ako mi potom v cieli povedal, 3 km pred cieľom už vedel, že dnes na mňa asi nebude mať. Tam som mu už dosť ušiel a vedel som, že ak sa nič vážne nestane, získam svoj prvý titul majstra SR.. Predbehol som ešte aj zopár mužov a mňa obehol len Marek Litvaj. Neskôr som začal dobiehať ďalšieho bežca a keďže sa mi zdal nejaký mladý, pre istotu som trochu zrýchlil. Bol to poľský junior, ako som sa potom v cieli dozvedel. Vtedy som to samozrejme nevedel a rozmýšľal som, či je to junior alebo muž. Vedel som, že keď je to nejaký junior, tak určite nie je zo Slovenska, to by som ho poznal. :-) Pre istotu som ho chcel predbehnúť, 600m pred cieľom som to aj začal realizovať, no zrýchlil som príliš prudko a dostal som prvú a zároveň jedinú krízu cez celé preteky! Dotiahol som sa síce na toho Poliaka, ale následne som musel zvoľniť. Do cieľa chýbalo asi 300-400m. Poliak sa mi zase vzdialil, na konci som sa ešte spamätal, ale nakoniec som dobehol do cieľa 5 sekúnd po ňom. Bol som na seba trochu nahnevaný, pretože keby som šiel naďalej svojim tempom a nezrýchlil by som tak prudko, mohol som ho poraziť. Svoj hlavný cieľ, získať titul majstra SR v behu do vrchu u juniorov, som však splnil a bol som rád, že mi to vyšlo. Svoju neporaziteľnosť medzi slovenskými juniormi v behu do vrchu som si tak aj naďalej udržal. :-) Trochu ma však mrzelo to celkové 3.miesto za juniorov. Prví dvaja boli Poliaci. Víťaz mal čas o vyše minútu lepší, toho by som nemal...Ale to 2.miesto som mohol mať, škoda...Imro skončil celkove štvrtý z mužov a druhý v rámci M-SR. Obhájil tak titul vicemajstra SR v behu do vrchu. Igor skončil na 43.mieste v hlavnej kategórii mužov do 39 rokov. Ja som si oproti vlaňajšku vylepšil umiestnenie v rámci M-SR o jeden stupeň (celkove som si však o jeden stupeň pohoršil- vlani som bol druhý aj celkove u juniorov) a konečne som získal zlato z M-SR. Po štyroch strieborných a dvoch bronzových medailách z dráhy, cesty, či z behu do vrchu prišlo tak dlho očakávané zlato! Až moja siedma juniorská medaila z M-SR mala zlatý lesk. Čas z vlaňajška som si vylepšil o 42,5 sekundy. Vo svojej poslednej juniorskej sezóne, ktorá pre mňa nezačala najlepšie (bol som 2 mesiace zranený) som si tak splnil svoj dávny sen. V máji, keď som chcel sezónu predčasne ukončiť kvôli zraneniu, som o takomto niečom ani nesníval. O to cennejší je pre mňa tento úspech.