Dnes som sa zobudil s predsavzatím, že začiatok dňa oslávim dynamicky – behom. To som ešte netušil, že nevšednosť ranného bežeckého zážitku (keďže zvyčajne som na trase podvečer) podporí i niečo iné. Vybehol som v zime a dobehol na jar. Aspoň podľa správy, ktorú som po dobehnutí zachytil v rádiu, a ktorá oznamovala, že astronomická jar nastala dnes ráno tesne pred štvrť na sedem. No a ja som vybehol už pár minút po šiestej.
Bez tohoto kontextu by to mohlo vyzerať na nejaký poriadne dlhý ultramaratónsky výkon, veď prebehnúť z jedného ročného obdobia do druhého pôsobí na prvý pohľad možno časovo, a teda i výkonovo, veľkolepo. Opak je pravdou. Čo sa týka dĺžky a času, nebolo to nič svetoborné – necelých päť kilometrov rovinou v pohodovom tempe za necelú polhodinku. Veď po zime sa ešte stále len rozbieham. Ale čas ani vzdialenosť dnes neboli rozhodujúce. Hodnota sa sústredila do roviny pocitovej.
Podstatný bol opojný zážitok, ktorý mi priniesol pohyb cestičkami križujúcimi lužný les pri Dunaji a priľahlé polia, ktoré už netrpezlivo čakajú na aktivitu poľnohospodárov. Teplota sa mi zdala optimálna, hoci bolo len niečo nad päť stupňov v tieni, bezvetrie umocňovalo príjemný pocit, asfalt vystriedal mäkký podklad lesných a poľných ciest. No radosť bežať.
Najmä keď mi hneď na začiatku robila spoločnosť červienka, možno práve tá, ktorá sa cez víkend zvedavo prizerala, ako spolu s priateľkou odklíname zeleninový záhon po zimnom spánku. A keď ju už omrzelo „súpútničiť“ s osamelým bežcom, vyletela na najbližší topoľ a švitoriac odovzdala štafetu bielemu kobercu vari najcharakteristickejších zvestovateľov jari – snežienok v plnom rozpuku, ktoré obklopovali moju trasu z oboch strán v takých množstvách, že z diaľky to vyzeralo, akoby mi zima prostredníctvom posledných snehových polí chcela povedať, že nás ešte neopúšťa. Štebot operencov v korunách stromov však hovoril jednoznačne jarnou rečou a o kúsok ďalej vykúkajúce zelené záblesky prebúdzajúcej sa flóry, oživujúce suchý hnedastý podrast lesa, ich radostný tón potvrdzovali.
Aj ranné slniečko naberalo na sile a veselo sa kúpalo vo vodách Hrušovskej zdrže. V júni by ma snáď i nalákalo zaplávať si (ak by sa mi do cesty postavila nejaká čistejšia štrkovňa) a zmeniť sa z bežca na duatlonistu. Dnes som sa len pokochal pohľadom na tú záplavu žiarivej krásy a pokračoval po pevnej zemi. V mysli som pozdravil labute, brázdiace čistú, ale studenú vodu priesakového kanála a napínal zrak, či mi bobor nepredvedie niečo zo svojho plaveckého umenia. Nemôžem však chcieť všetko – možno mi to bude dopriate nabudúce. Cesnak medvedí sa však nezaprel a na konci môjho bežeckého zážitku ma pozdravil sviežou zeleňou, voňavý pozdrav si zjavne ešte necháva na aprílové časy.
Keď som dobehol, ani som nevnímal, že som absolvoval nejakú záťaž. Klokotala vo mne radosť z krásnych chvíľ strávených v prebúdzajúcej sa prírode. Energie som mal na rozdávanie a takto rozbehnutý som si pripomenul chvíle z detstva, keď som sa u babky na prázdninách namiesto vo vani kúpal vonku v koryte. Dnes som si vystačil s lavórom „jarnej“ vody...
Verím, že pohyb v prírode, pre radosť z behu samého, bez veľkých mét, i pre radosť z krásnych pohľadov, ktoré nám prírodné prostredie poskytuje, nielen prospieva telu, ale i očisťuje a upokojuje dušu a dáva silu riešiť problémy všedného dňa. Nájdite si i vy chvíľku, vybehnite z okraja mesta či dediny do blízkych lesov a polí, a zistíte, že vaša snaha bude odmenená prílivom energie a radosti zo života.
Anton Miškolci