StoryEditor
Beh je sloboda
Beh je sloboda
Hrozné peklo. V boku ma pichajú mamine rezne, v krku ma tlačí včerajší veterník a žalúdok mám zavalený krajcom chleba. Neviem sa nadýchnúť. Na lýtkach ma štípe pŕhľava, nohu mám zakliesnenú v teniske a na malíčku mi rastie pľuzgier. Funím ako prasa. Každý výdych mi reže telo. Kto vymyslel behanie?!
Preskočím koľajnice a som na hrádzi. Vonia to tu spálenou burinou, obklopujú ma polia, z diaľky počuť zvuk traktora. Vzdychnem. Ťažko mi je na duši. Pred sebou mám nekonečnú cestu. Potrebujem ju dostať do nôh. Chcem to mať čím skôr za sebou. Vyštartujem. Tak veľmi sa trápim! Ale poháňa ma hnev. Bezmocnosť. Rozčarovanie. Poháňa ma strata ilúzií o konfekčnom čísle 38 a zavraždená sebaúcta. K zemi ma tlačia ťažké kilá a ešte ťažšie myšlienky. Gúľam sa do cieľa. Zadýchaná, zničená, znechutená.
Napriek tomu sa rozhodnem, že zajtra sa vrátim.
Toto rozhodnutie mi zmení život.
Ticho, nenápadne po špičkách, mizne moje staré Ja. Asi zabité v pote, či v dlhej vojne o gramy. Zrazu mám v pľúcach nevyčerpateľnú studňu kyslíka a na sebe užšie rifle. S pravidelným behom mením svoje dni. Hlbokom spím, pijem veľa vody a vstávam svižne. Telo miluje rutinu. Dávkujem ho raňajkami, polievkami a odpočinkom. Ostrý vzduch ma preberá, pohybom mladnem, fidorku už nechcem ani vidieť!
Beh postupne lieči moju hlavu a lepí rozbité sny. Rosa na tráve, rytmus srdca, sústredené dýchanie a zvyšok sveta mi môže vyliezť na hrb. Je to môj svet, moje kráľovstvo, môj raj. Hladká ma jarné slnko, hmla aj oranžová obloha. Usmievajú sa na mňa slnečnice, ozýva sa svalovica. Vyrušujú ma bažanty, súťažím so zajacmi, dažďom, neznesiteľnou horúčavou a so štipľavým vetrom. Vetrám svoju dušu. Na rande s Bohom idem bez mejkapu. Len v starých teniskách a vyšúchanom tričku.
Nebo vôbec nie je položené nízko. A predsa je vzduch ťažký. Bežím. Po búrke je všade blato, aj psi majú špinavé labky. Sivé mračná pretne slnečný lúč. Kvety chytia sýtu farbu, zobudia sa motýle. Ich krídla sa ligocú. Bežím. Nado mnou zatrepoce kŕdeľ vtákov. Behať bez brucha je paráda. Záverečný šprint mám najradšej. Napnem telo ako luk a zaberiem. Už nevnímam vône, zvuky, ani svoje telo.
Vzlietnem.
Beh je sloboda.
Monika Nagyova, utorok 7. augusta 2012 09:20