Dnes som si bola vyzdvihnúť štartové číslo na Brooklynský polmaratón. A musím uznať - NYRR (organizátori tohto behu) to vedia roztočiť. Aj keby som nikdy predtým nebehala, toto by ma určite motivovalo.
Obrovský šiator roztiahnutý v parku pod Brooklynským mostom, hlasná hudba, sponzori rozdávajúci vzorky a
dlhý stôl s jedlami z cestovín. Samozrejme, veľa športových nadšencov a obzeračov. A to už tretí deň za sebou. Tento rok by malo štartovať 30-tisíc bežcov. Chvalabohu, budem v jednom z predných corralov.
Číslo, balík a tričko vyzdvihnuté, čas sa zamiešať (mingle). Ľudia priateľskí, určite by nebol problém nájsť si parťáka. Rady, ako zvládnuť trasu, sa núkajú z každej strany. Je dobré vedieť, čo ma čaká.
A čo ma vlastne čaká? Posledné týždne som nebehala toľko, koľko by sa žiadalo. Naposledy som súťažila, keď tu bola ešte zima, snehu po kolená a mínus 10 stupňov.
Poznáte to. Pocit a
ko ráno pred skúškou, keď vám chýba ešte aspoň jedna noc na štúdium. Nervozita, ale taká dobrá.
Malo by to byť dobré. Najskôr okruh v Prospect parku, a potom rovinka dolu po Ocean Parkway až na pláž v Coney Island. Posledná časť sa beží po drevenej promenáde.
Predpokladám že to už budú nohy ťažké, tak si budem musieť dávať pozor, aby som nedala papuliaka na pobavenie davov. Tiež dúfam, že dovtedy vydržím, zvládnem hydratáciu, prísun energie a slnko. Hlavne ale dúfam, že si to zase neodnesú nechty na nohách. Stáva sa mi, že keď nemám dobrú formu, držanie tela, dýchanie, alebo proste nevládzem, skončím s čiernymi nechtami. No hej, čo už. Nie je to pekné, ale je to, čo to je.
Teším sa na beh, pípnutie v cieli, hoci čas asi nebude najlepší. Hneď potom sa prederiem davom na pláž k moru, vyzujem tenisky a nechám nohy schladiť v studených vlnách. Áno, na to sa teším. Držte mi palce.