Usain Bolt behá v štýle 21.storočia- ladný, plynulý beh na pružnom high-tech povrchu, jeho štýl dizajnuje tím biomechanikov do dokonalej pohybovej štruktúry, aby nedochádzalo k neželanej strate energie.
Jesse Owens nás vracia do obdobia pred druhou svetovou vojnou, behá spravidla na škvarovom povrchu, ktorý drzo kradne energiu z jeho behu. No vo svojej ére neohrozene dominuje. Rovnako ako Usain Bolt o 80 rokov neskôr.
Nie je stovka ako stovka
Usain Bolt, šprintérsky zázrak z Jamaiky, ktorý vyhral 8 krát zlato na olympiáde a drží svetové rekordy v behu na 100 a 200 metrov takmer 10 rokov, mal obuté ultraľahké tretry špeciálne vytvorené pre beh na umelom povrchu, ktorý vracia bežcom energiu a robí ich tak rýchlejšími. Počas celého obdobia kompetitívnej časti jeho kariéry trénoval pod dohľadom tých najlepších odborníkov a mal najsofistikovanejší tréningový program, aký kedy v atletickej príprave vznikol. Mal vlastného kuchára, ktorý mu na základe dennej potreby dávkoval presné dávky kalórii, špeciálne upravoval každý jeden stravovací chod. Bolt maj svoj výkonnostný vrchol v ére steroidov. On sám však nikdy nebol pozitívne testovaný, avšak podozrenia sa vznášajú nad mnohými atlétmi práve z jeho obdobia. Na olympiáde v roku 2008 vyhral ako člen štafety olympijské zlato, pričom viacerí členovia víťaznej štvorky neskôr doplatili na pozitívne testy.
Jesse Owens, ktorý časom 10,3 sekundy vyhral olympiádu v Berlíne v roku 1936 pred užasnutými očami Adolfa Hitlera v čestnej lóži uznávajúceho nadradenosť bielej rasy, pričom víťazstvo na 100 metrov bolo jedným z celkových jeho štyroch zlatých zárezov v Berlíne, si obúval kožené bežecké tretry. Bolt mal možnosť vyštartovať so špeciálnych štartovacích blokov upravených na mieru, kým Owens musel pred štartom vykopať v škvarovom povrchu otvory a do nich vložiť improvizované drevené bloky, aby mali nohy aspoň nejakú oporu pri ostrom štarte. Owens vyrastal v silne segregovanej Amerike, kde sa postupne atletika dostávala do pozornosti širokej populácie. Do Berlína cestoval spoločne s ostatnými atlétmi z USA loďou cez Atlantik niekoľko dní, počas ktorých samozrejme nemohol ani trénovať a ani poriadne regenerovať.
Usain Bolt, ktorý drží časom 9,58 sekundy z roku 2009 svetový rekord v behu na 100 metrov a s aktívnou kariérou sa rozlúčil minulý rok, je považovaný za najrýchlejšieho šprintéra všetkých čias. Podľa dosiahnutého času ním nepochybne je. Ale aký rýchli by boli hrdinovia predchádzajúcich generácii na čele s Jesse Owensom, ak by mali porovnateľné podmienky?
0,1 sekundy robí len dráha. A čo to ostatné?
Dobre, dajme nabok všetky otázky spojené s dopingom zvyšujúcim výkonnosť a skúsme sa zamyslieť, aký rýchli by boli atléti z dôb minulých, ak by mali k dispozícii dnešné tréningové metódy a ostatné dôležité okolnosti. V roku 2014 v rámci známych Ted Talk známy športový novinár David Epstein predstavil teóriu, podľa ktorej by Owens mohol dosiahnuť čas 10,2 sekundy, ak by bežal na rovnakom povrchu ako Bolt, a to už v roku 1936 v Berlíne, čo ho približuje napríklad k času 9,77, ktorý Usain Bolt dosiahol na MS v roku 2013. Za osem desaťročí, ktoré oddeľujú týchto dvoch šprintérskych gigantov svojej doby, sa takmer na nepoznanie zlepšili tréningové metódy, technika, oblečenie a výbava, stravovanie ako aj metódy regenerácie. To všetko pomohlo atlétom stať sa lepšími, rýchlejšími, silnejšími a podstatne precíznejšími. Nezodpovedanou otázkou zrejme navždy zostane, aký rýchly by mohol byť Jesse Owens, ak by mal podmienky na tréning a pretekanie zhodné s Usainom Boltom. Počas približne 100 rokov sa čas na 100 metrov vylepšil o 1,02 sekundy- v júli 1912 zabehol Donald Lippincott z USA čas 10,6 a približne o 100 rokov dal tú istú vzdialenosť Usain Bolt za 9,58. Ak by bežali spolu, Usain by mal náskok približne 10 metrov. Mal by ho však aj vtedy, ak by bežali na tom istom povrchu a mali k dispozícii rovnaké tréningové podmienky?
A nezabudnime- výskumníci stále veria, že sme ešte nedosiahli limity ľudských možností
Limit menom genetika
Každý bežec vie, že máme dva základné typy svalových vlákien. Ako však ich vzájomný pomer ovplyvňuje rýchlosť behu? Veľmi, hlavne, čo sa týka šprintu. Pomer rýchlych svalových vlákien je úplne kľúčový, takmer výlučne vrodený a tréningom sa dá ovplyvniť už len veľmi málo, ak vôbec.
V priemere sa ľudia rodia s približne rovnakým množstvom pomalých aj rýchlych svalových vlákien. Približne tretinu rýchlych vlákien tvorí prechodný typ medzi pomalými a superrýchlymi vláknami.
Podľa profesora Scotta Trappea z Ballovej štátnej univerzity v Indiane je ťažké klasifikovať každé jedno vlákno, pretože ide vlastne o kontinuum a mnohé vlákna majú vlastnosti rýchlych aj pomalých vlákien. Práve tieto hybridné vláka sa ešte ako tak zmeniť tréningom, ak teda hovoríme o zmene smerom k rýchlym vláknam. Opačne to ide bez väčších problémov.
Hlavný rozdiel je v tom, že rýchle vlákna sú väčšie, ako zdroj energie využívajú najmä cukor a superrýchle vlákna používajú výhradne aeróbny energetický proces. Pomalé vlákna nie sú efektívnejšie a zväčša aeróbne spaľujú tuky.
Vedci sa viac-menej zhodujú v tom, že tréningom sa dá docieliť zmena z jedného typu rýchlych vlákien na druhý. Mnohí tvrdia, že zmena z pomalých na rýchle je nemožná. Ak by sme aj pripustili, že tréningom alebo starnutím sa môžu rýchle vlákna zmeniť na pomalé, takmer všetci vylučujú, že je možné premeniť pomalé vlákna na rýchle.
Samotný pomer pomalých a rýchlych vlákien má však len približne 40-percentný podiel na celkovom výkone. Pri jednej štúdii v polovici 70. rokov nechali dve skupiny bežcov – jedna mala 70 percent pomalých vlákien a druhá 85 percent – bežať desať kilometrov. Ich výsledky boli veľmi podobné. Trappe k tomu dodáva, že aj človek, ktorý má vysoký podiel rýchlych vlákien, môže bežať maratón, aj keď ho pravdepodobne nikdy nevyhrá. Ak však šprintér nemá geneticky dostatočný počet rýchlych svalových vlákien, tento handicap už zrejme nikdy tréningom nedobehne.