Asi pred dvoma rokmi som sa od jedného poľského bežca dopočul, že sa u nich organizuje ultra-trail, o akom som vždy sníval – hrebeňom Tatier. Nie po magistrále, ale po štítoch! Moje nadšenie hneď schladila realita – kvôli ochrane prírody sa beh organizuje len raz za dva roky. Minulé leto mi teda zuby cvakli naprázdno.
Druhá ľadová sprcha prišla túto jar pri prihlasovaní – losovaných miest bolo 300 a prihlásených viac ako trikrát toľko. Valné šance som nemal, ale aspoň som to skúsil. O čo väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa jedného dňa našiel na štartovacej listine. Neveriacky som stále dookola obnovoval webstránku v obave, že sa asi niekde stala chyba. Nestala, pobežím!
Až následne som sa začal dôkladne zaoberať propozíciami. Časový limit 17 hodín 30 minút mi pri takom prevýšení a teréne neprišiel príliš veľkorysý (podobne je tomu ostatne na množstve behov v Poľsku). Bolo mi jasné, že ak to chcem dať, musí do seba zapadnúť veľa faktorov. Tréning, počasie, zdravie, spánok, náhoda. Pre chronického flákača ako ja to znamenalo jediné: musí sa stať zázrak.
Apartmán v spacáku
Týždeň pred behom som zistil, že budem musieť noc stráviť v Zakopanom, kde bola registrácia a odkiaľ sa autobusmi vyrážalo na štart. Nocľah sa mi už nepodarilo zohnať a tak po večernej prezentácii v miestnom päťhviezdičkovom hoteli sa všetci pretekári rozliezli do svojich penziónov, zatiaľ čo ja som zovrel vo vrecku kefku a pastu a vydal sa hľadať toalety. S čerstvým dychom som následne rázne vykročil z rezidencie, len aby som zabočil na blízke parkovisko, kde som už mal rozložený luxusný apartmán v podobe spacáku na sedadle spolujazdca.
Celkovo som mal dojem, že Poliaci, na rozdiel od nás, berú ultra-trail oveľa viac ako šport a menej ako hobby. Takže som našiel jedného bežca (slovom jedného), ktorý mal horšiu výbavu ako ja. Ostatní mali bežecké hodinky, bežecké batohy, bežecké vetrovky a bežecké paličky. Len ja nie. Nevadí, bude zábava.
Štart o tretej ráno
Pri študovaní profilu plného vražedných sklonov som naďabil na jeden skutočne behateľný úsek: sedem kilometrov hore asfaltkou hneď po štarte. No, to nám to pekne začína a „šetrenie síl na úvod“ som si musel tentokrát odpustiť. Navyše pri predstave, že na dosiahnutie najvyššieho bodu prvej etapy treba takmer kontinuálne nastúpať 1600 výškových, mi nebolo všetko jedno. Svalovicu z nerozvážneho futbalu tri dni pred štartom, narazený palec na nohe a otlaky na chodidle radšej ani nespomínam. Štart, vybiehame proti noci.
Po úvodnom asfalte nastupuje ostré stúpanie na hrebeň. Okolo piatej ráno sa cez horizont prediera slnko a monumentálna panoráma Západných Tatier dostáva oranžový nádych. Zdolávame prvé štíty: Rákoň, Volovec, Hrubý vrch, Klin. Pelotón sa konečne rozťahuje, lebo každý ostrý zbeh je odmenený ešte prudším stúpaním. Už sa neviem dočkať prvej občerstvovačky, podľa nej by som mohol získať aspoň matnú predstavu, či mám šancu stihnúť limit, alebo treba ešte pridať. Zbeh žulou až do doliny ide nakoniec lepšie, ako som myslel. Z príkrych klesaní som mal veľký stres, preto som sa na ne nachystal – v rukách paličky, na kolenách bandáže. Na prekvapenie to funguje.
Na chate Ornak do seba hádžem „kanapki“, čiže obložené chlebíčky, úchylné bežecké kombo „melón so soľou“ a vyrážam ďalej. Medzičas naznačuje, že všetko ide zatiaľ dobre. Bodaj by nie, v nohách mám len 26 kilometrov.
Nôž zabodnutý do neba
Úmorný výstup späť na hraničný hrebeň ma dostáva do Červených vrchov, na Slovensku pomerne málo známeho podcelku Západných Tatier. Neprestávajú ma udivovať ich parádne skalné steny, ktoré beh premieňajú na silný zážitok. Od Temniaku po Goričkovú postupne pribúda počet turistov, ktorí sa sem rozliezajú z lanovky na Kasprovom vrchu. Ten je pre nás zároveň vstupnou bránou do poľskej strany Vysokých Tatier. A krajšiu slávobránu som si ani nevedel predstaviť.
Pri zbehu do doliny sa totiž vôbec nemusím vyhýbať turistom aj napriek tomu, že ich zástupy sa už solídne zahustili a my ako bežci máme povinnosť dávať im prednosť. Sami uhýbajú z chodníka už desiatky metrov vopred a namiesto nadávok, čo im beháme po značke, nás prijímajú s potleskom a povzbudzovaním. Doteraz som takú silnú podporu na ultra-traile nezažil a úprimne, mal som problém zadržať v sebe dojatie. Patrí im moja veľká poklona.
42. kilometer, chata Murowaniec, posledné jedlo na trase. Nasadenie mi síce umožnilo podliezť časový limit, podpísalo sa však pod môj fyzický stav. Zúfalo do seba hádžem všetko poruke v nádeji, že sa mi podarí upokojiť triašku v svaloch. Nádych, výdych. Postaviť sa a ísť ďalej. Čaká ma najťažšia etapa: sedlo Krzyzne, ktoré sa od začiatku v mapke profilu trate vypína ako nôž zabodnutý do neba. Nulová šanca na beh, som rád, ak viem stúpať aspoň po štyroch. Ani po prekonaní sedla sa situácia nezlepšuje. Klesanie je skrátka príliš vražedné. Zaknihoval som si nový „bežecký“ rekord: päť kilometrov za dve hodiny. Vďaka aspoň za krásne tatranské výhľady na Dolinu piatich poľských plies, ku ktorým schádza trasa.
Kúsok pod nimi je na 55. kilometri posledná občerstvovačka, tentokrát iba tekutiny. Nemám na čo čakať. Vyťahujem najhnusnejšiu kombináciu, ktorú som pre životosprávu svojho tela mohol urobiť: guaranovú tabletku zapíjam kolou a gél splachujem do žalúdka energetickým nápojom. Namiesto infarktu našťastie prišla energia. Vstávam a vnáram sa do lesa.
Splnený sen po viac ako 15-stich hodinách
Papierových 15 kilometrov bez veľkého stúpania, v princípe už len taký „zbeh do Zakopaného.“ Haha, jasné. Skoro tri hodiny, čo som v tom hlúpom lese strávil, sa stali najhoršou etapou celého závodu. Opakujúce sa scenérie, nohy pletúce sa jedna cez druhú, telo vypínajúce hlavu, hlava vypínajúca telo. „Pre toto si sem prišiel!“ Záverečných sto metrov som v eufórii hádam prešprintoval. Dal som to!
S časom 15:23 som sa na počudovanie pohodlne zmestil do limitu a s hrdosťou môžem povedať, že som dobehol ako druhý zo Slovákov! No dobre, štartovali sme len dvaja, ale rozumieme si... Bieg Granią Tatr je pre mňa rozhodne jedným z najkrajších bežeckých zážitkov v živote a splneným snom. Nuž, priatelia, skúsime šťastie o dva roky!