Atletický tréner a publicista Jonathan Beverley napísal pre časopis Runner’s World článok o tom, ako sa bežci môžu vyhnúť takzvaným mentálnym pascám a mať pôžitok z behu.
Prvým problémom je pasca očakávaní. Podľa Beverleyho do nej upadneme, keď sú naše očakávania vyššie ako schopnosti. Dokumentuje to na príkladoch bežcov, ktorí si zabehnú osobný rekord, ale zároveň ho znehodnotia slovami, že mali bežať ešte rýchlejšie. Beverley tvrdí, že by sme mali oslavovať to, čo sme dokázali, a nie zdôrazňovať, čo ešte musíme dokázať.
Druhou pascou pre bežca je kolotoč porovnaní. Ten spôsobuje, že ani rýchlejšie časy nás nerobia šťastnejšími a spokojnejšími, pretože niekto je vždy rýchlejší a budeme sa chcieť na neho dotiahnuť. A najhoršie je, že možno trénuje menej ako my. Porovnávanie výkonov môže slúžiť ako motivácia, ale nemalo by sa zmeniť na posadnutosť.
Bežci tiež podliehajú mýtu dokonalosti. Uveria, že jedného dňa zabehnú dokonalé preteky na dokonalej trati v dokonalom počasí po období dokonalého tréningu. Nič také sa väčšine z nás nikdy neprihodí. Nemali by sme sa snažiť o dokonalosť, ale o najlepší možný výkon v daných podmienkach.
Feidippidov syndróm je zase pocit, že ak sa v cieli nezrútime od vyčerpania ako triatlonista Richard Varga na olympiáde, tak sme zo seba nevydali všetko. Podľa Beverleyho je viera, že sme mohli urobiť pre výsledok ešte viac, popieraním reality. Nemá zmysel stať sa tragickým hrdinom ako bájny grécky posol. Treba sa tešiť z toho, čo sme dosiahli.