Jedno zo základných pravidiel vytrvalostného behu velí neprepáliť úvod, pretože pretekár na to neskôr doplatí. Nová štúdia vedcov z britského Newcastlu naznačuje, že mierne rýchlejší štart môže v skutočnosti pomôcť.
Britskí výskumníci požiadali pätnásť dobre trénovaných cyklistov, aby objazdili dvadsaťkilometrovú časovku. Určenie tempa nechali na nich. Potom im nastavili bicykle na priemerný výkon z časovky. Ak by dokázali na druhý pokus prejsť viac ako dvadsať kilometrov, znamenalo by to, že rovnomerné tempo je optimálna stratégia.
Výsledkom je, že deviati cyklisti to nezvládli a prešli len 10,3-15,3 kilometrov. Ďalší šiesti dokázali zvládnuť 20-27,4 kilometrov. To by ešte o ničom nevypovedalo, ale pohľad na výkony skupiny, ktorá druhý pokus nedokončila, ukázal, že začali rýchlejšie, ako bolo ich priemerné tempo, uprostred trate spomalili a nakoniec zrýchlili. Druhá skupina začala pomaly, udržiavala tempo v strede trate a nakoniec zrýchlila.
Prvú stratégiu možno považovať za úspešnejšiu, lebo pri rovnomernom tempe sa nepodarilo zopakovať rovnaký výkon. Pozoruhodné je, že podobná šablóna funguje pri väčšine svetových rekordov od 800 po 10 000 metrov. Pochopiteľne, rýchlejší úvod musí byť v rozumnej miere. V prípade cyklistickej časovky to znamenalo, že prvých šesť kilometrov bolo o jedno až dve percentá rýchlejších ako priemerný čas.
Vedci si to vysvetľujú tým, že v prvej polovici pretekov dominuje svalová únava, kým v druhej polovici takzvaná centrálna únava (ľudovo povedané, unavená hlava), takže uprostred pretekov je možno účinnejšie trochu spomaliť, ako vyslať signál na výraznejšie zapojenie svalov, čo by mohlo predčasne zvýšiť únavu.
Vo všeobecnosti platí, že špičkoví bežci dokážu lepšie udržiavať vyrovnané tempo, a tak sa môžu „hrať“ s takýmito miernymi odchýlkami. Pre menej výkonných bežcov je vyrovnané tempo stále najlepšou voľbou.