Oliver Murcko
StoryEditor

Oliver Murcko - talentovaný atlét študujúci na prestížnom Harvarde

21.07.2022, 16:13

Slovenský reprezentant spojil športovú kariéru so štúdiom na svetoznámej univerzite. Z Bratislavy vykročil do veľkého sveta a v USA našiel ideálnu možnosť pre spojenie atletiky a mentálnej stimulácie.

Prečo si si vybral práve atletiku a kto ťa k nej priviedol?

Začínal som s rôznymi druhmi športu. Robil som gymnastiku, judo, chvíľu som hral aj futbal. K atletike ma priviedol otec. Ja som o nej nič nevedel a raz som sa ho pýtal, čo robil on, keď bol mladší.  Hovoril mi o atletike, aké to bolo. Ja som si povedal, že dobre, aj ja to vyskúšam, znie to zaujímavo. Tak ma prihlásil do Interu Bratislava. Takto som začal, veľmi ma to už od začiatku „chytilo“ a bol som v tom dobrý, takže som pri tom aj zostal. Trénovali sme vždy na Pasienkoch (bývalom Interi) a to je také špeciálne miesto, lebo tam sa konalo aj predtým, ako bola obnovená PTS-ka, veľa pretekov, Sergej Bubka tam v skoku o žrdi vytvoril svetový rekord. Mám to tam rád, aj keď tartanová dráha toho štadióna je už zdevastovaná. Ale už som sa za tie roky naučil, kde sú hrboly a diery, takže tým sa vyhýbam.

Čo ťa na tomto športe najviac baví?

Na atletike ma baví aj to, že si za výsledky môžem sám, a keď niečo pokazím, môžem viniť iba seba. Keď som hral futbal alebo hocijaký iný kolektívny šport, vždy ma veľmi hnevalo, keď som nemohol ovplyvniť výsledok a kvalita jednotlivca sa tu dosť ťažko posudzuje. Na atletike je krásne aj to, že je to objektívne. Rozhoduje čas a to je na tom hlavné. Ťažko povedať, kedy som si definitívne vybral disciplínu, ale vždy som behával šprinty a pri nich som aj zostal. Boli to šprinty na 100 a 200 metrov, pred asi tromi rokmi k tomu pribudla aj štvorstovka, takže som sa od toho ani nedištancoval.

Na prestížnej americkej univerzite si spojil štúdium a šport. Kedy si začal myslieť na to, že by to mohlo vyjsť?

Ja som bol vždy celkom fajn študent, škola mi išla. Odmalička som si hovoril, že ma baví škola a baví ma aj atletika, tak prečo to nespojiť. Hľadal som spôsob, ako to urobiť. Študovať v USA na VŠ a popritom behať sa mi zdalo ako najlepšie riešenie a myslím si, že to aj bolo,  aspoň pre mňa, to najvhodnejšie. Nechcel by som v Amerike zostať iba ako športovec a sústrediť sa len na šport, lebo by som sa asi zbláznil. Ja okrem športu potrebujem aj nejakú mentálnu stimuláciu. Harvard bola možnosť, ktorá sa mi zapáčila, s trénerom som si, podľa mňa, veľmi „sadol“, takže som si túto školu vybral. Ísť do Ameriky, na to som myslel už ako malý chalan a niekto mi povedal, že šport a škola je na super leveli. Takže som si za tým išiel a dostal som sa tam. Som na to celkom hrdý, že sa mi splnil dlhoročný sen.

Ako to tam presne funguje?

Ten proces prijímania je zdĺhavý, asi ako je na každú vysokú školu v USA. Mne to trvalo tak 5-6 mesiacov, kým sa to skompletizovalo. Musel som absolvovať veľa videohovorov, veľa sme si s trénerom písali a volali, riešili sme veľa štandardizovaných amerických testov, podľa ktorých sa študent hodnotí, ale taktiež som prechádzal cez viac kôl pohovorov. Ľudí sa hlási veľa, oni to filtrujú, potom sa píšu jednotlivé  posudky. Celé sa to robilo online, väčšinou cez zoom, je to náročné, bolo treba napísať aj dlhšiu esej, čo mi dalo zabrať, lebo musela byť naozaj dobrá a ja som to nikdy predtým nerobil.  S prihláškou som dlho finišoval, nakoniec to po 6 mesiacoch vyšlo, v decembri 2020 mi prišiel mail, že ma prijali, bola to veľká úľava a veľmi ma to potešilo. Funguje to tak, že školu máme všetci študenti rovnakú, len športovci majú ten šport navyše. Takže, keď viem, že mávam tréningy poobede v nejaký stanovený čas, musím si podľa toho urobiť rozvrh už na začiatku semestra. Úľavy žiadne nie sú v zmysle, že na toto nemusíš chodiť či posunieme ti skúšku. Človek sa musí v tomto systéme zorientovať, mne to chvíľku trvalo. Od všetkých z nás chcú veľa. Keď som si našiel kamarátov, s ktorými som sa mohol o tom porozprávať alebo zanadávať si na to, čo od nás vyžadujú,  uvedomil som si, že na to nie som sám.

Športovci majú teda toho viac, ako „obyčajní“ študenti?

Čas, čo obetujú športu, je zásadný. Keď si zoberiete, že na jar chodíme pomaly každý víkend na preteky, či už lietadlom, alebo autobusom, v tom autobuse, lietadle alebo na letiskách sa robia buď úlohy vo veľkom, alebo sa učíme. Je to klišé, ale predstavte si, že na letisku vidíte študenta Harvardu s knihou alebo niečo počítať, je to realita a je to tak. Nie je iná možnosť, kedy to urobiť a treba využiť čas, kde sa dá a kedy sa dá. Je to obrovská zmena v tom, že ja som celý život žil v Bratislave a takto som sa zo dňa na deň ocitol v Bostone, kde som nikoho nepoznal a musel som sa nejako zariadiť. Žil som zrazu sám. Bola to obrovská výzva, čo som si vlastne neuvedomil  až do chvíle,  keď som vystúpil po ôsmich hodinách z lietadla a bol to veľký krok, čo som plne zistil až tam. Ja som to mal už vo svojom vnútri zodpovedané a nepochyboval som o tom, že by som niekedy do Ameriky na vysokú školu nešiel.  Až keď som tam prišiel, som si hovoril, že to som veľa riskol a neviem, či to zvládnem. Nakoniec som sa tam udomácnil, našiel som si kamošov, čo bolo po tých dvoch rokoch covidu, kedy som sa pomaly s ľuďmi ani nestretával, také zvláštne. Tak som nevedel, ako si nájdem nových   kamarátov. Ani predtým na osemročnom gymnáziu som sa nepotreboval zoznamovať, lebo osem rokov je dosť dlhá doba na to, aby som všetkých spoznal. Celé to nakoniec vyšlo a teším sa z toho.

Pre mladého človeka je to obrovská skúsenosť nie len do športového, ale určite aj do osobného života.

Ja som sa posunul aj ako človek, rozšírili sa mi obzory, pretože Slovensko je maličká krajina a aj keď som sa vrátil, tak také tie naše klasické  žabomyšie vojny, ktoré sú úplne bezpredmetné, vnímam úplne inak ako predtým, kým som odišiel. Spoznal som veľa ľudí, získal som veľa dobrých kontaktov a myslím si, že každý, kto má chuť objavovať a nebojí sa urobiť väčší krok, tak by mohol ísť naozaj do zahraničia, pretože to naozaj otvára oči.

Zažil si tam už určite veľa nových vecí. Máš aj nejaký zaujímavý príbeh?

A taká vec, na ktorú rád spomínam, je, keď som minulý semester mal programovanie a úlohy museli byť ako každý týždeň odovzdané v nedeľu napoludnie, čiže o dvanástej bol „dedlajn“.  Samozrejme, študenti si nechávajú úlohy, hlavne také väčšie,  na poslednú chvíľu a Harvard nie je žiadna výnimka. Takže v sobotu ráno som chodieval na také akoby konzultácie, buď s profesorom alebo s asistentom profesora, ktorý mal na starosti  ten kurz. Mohli sme si tam robiť úlohy, čo bola taká produktívna cesta, aby sme ich čo najrýchlejšie spravili. Ak sme mali nejaké otázky, mohli sme sa spýtať a bolo to fajn. Bola to v podstate alternatíva k tomu, že sa netrápime v nejakej knižnici s kamarátmi sami,  ale mali sme tam  ešte niekoho, kto sa vyzná a môže nám s tým poradiť. Skoro vždy, keď som tam bol, tak polovica z tých študentov, čo tam boli, boli „hotoví“, išiel z nich smrad, spali pár hodín. Cítili ste z nich whisky alebo vodku, čo pili celú noc. Bolo to vtipné, ale zároveň motivujúce vidieť tých ľudí v takom stave robiť, snažiť sa. Pripomenulo mi to, že nie je frajerina „rozbiť sa večer na kašu“, ale ráno vstať a robiť, čo treba. To bola taká zaujímavosť a pripomienka, že keď človek niečo chce, tak si za tým musí ísť hlava-nehlava.

01 - Modified: 2022-11-30 10:50:43 - Feat.: - Title: Odporúčania pre silový tréning 02 - Modified: 2022-11-30 10:40:35 - Feat.: - Title: Nie je to o kilometroch, ale o tom, ako to poskladáte 03 - Modified: 2022-11-24 12:31:41 - Feat.: - Title: Na beh v daždivom počasí sa poriadne pripravte 04 - Modified: 2022-11-24 12:20:00 - Feat.: - Title: Jedzte tak, aby ste predišli únave 05 - Modified: 2022-11-21 12:17:52 - Feat.: - Title: Zásady pre organizáciu hier počas tréningu
menuLevel = 2, menuRoute = rungo/aktuality, menuAlias = aktuality, menuRouteLevel0 = rungo, homepage = false
05. december 2022 05:45