Druhýkrát v krátkom čase ti prerušila sľubne rozvíjajúcu sa kariéru únavová zlomenina. Čo sa vlastne stalo?
Každá kosť potrebuje po zlomenine, aby sa poriadne zrástla, obnovila sa jej štruktúra a aby začala pracovať na sto percent. Ani si nemyslím, že by to trvalo dlhšie, nebol to nejaký zložitý proces hojenia, všetko išlo hladko, pravidelne sme to kontrolovali, nenastali žiadne komplikácie a problémy, za čo som rada. Samotná kosť potrebovala čas na to, aby sa dostala do normálneho stavu, to sme nijako nevedeli urýchliť. Bolo to v podstate nové zranenie, teda nenadväzovalo na niečo, čo by sme urýchlili a teraz by sa mi to znova vrátilo. Komplikovanejšie bolo pre nás len to, že to nebola moja prvá únavová zlomenina vzhľadom na minulý rok a nevedeli sme presnú príčinu, prečo sa to stalo. Z ničoho nič ma začala pobolievať noha a časom sme zistili, že to je takáto zlomenina, aj keď sme to dlho nevedeli diagnostikovať. Keď ma to začalo bolieť, hneď sme to dali skontrolovať, ale na vyšetrení sa nič neukázalo. Zlomenina sa odhalila koncom apríla a odvtedy začal proces liečby. Nohu som musela pár týždňov odľahčovať. V polovici júna som sa vrátila späť k behu. Najprv som začala behať na špeciálnom bežeckom páse, kde som vedela odľahčovať hmotnosť a záťaž na nohy, čiže som mohla skôr začať behať bez nejakého veľkého zaťaženia tej kosti. Postupne, po vyšetreniach, som dostala od lekára „zelenú“, že sa môžem vrátiť do tréningového procesu. Začala som opäť behať, tentokrát sme zvolili opatrný návrat aj preto, že už nebol čas na plnenie limitov na majstrovstvá sveta a nebola už ani žiadna šanca, aby som sa stihla kvalifikovať na ne. Radšej sme si dávali záležať na technike behu, na nášľapoch, na práci s členkami, aby som kosť zbytočne nepreťažovala. Alebo ak som predtým mala problémy s biomechanikou behu a prácou s členkami, tak teraz som si musela na to dávať väčší pozor, aby som sa do budúcnosti vyhla takýmto zraneniam.
Boli uplynulé dva roky ťažké pre teba aj po mentálnej stránke?
Je to vždy náročné obdobie, keď človek nemôže, aj keď práve veľmi chce. Ja som počas toho, keď som nemohla behať alebo plnohodnotne trénovať, chodila aspoň plávať, aj keď ani to nebolo stopercentné plávanie, lebo som poriadne nemohla kopať nohami. Chodila som aj do posilňovne, kde som cvičila, čo sa mi dalo, posilňovala som hlavne hornú časť tela, ruky. Všetok čas som venovala rekonvalescencii, aby sa noha dala čo najlepšie a najrýchlejšie do poriadku. Dennodenne som pracovala s fyzioterapeutom Denisom Freudenfeldom, za čo som mu veľmi vďačná a veľmi mi pomohol. A to nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. Mala som v ňom veľkú oporu. Aj napriek tomu, že som nemohla behať, cítila som, že mám nad sebou dobrého fyzioterapeuta, ktorý ma z toho dostane, pomôže mi a už to bude len dobré.
Nastali v tvojom tréningovom procese nejaké zmeny?
Zmeny po návrate boli, ale nie nejaké prevratné. Čo bolo možno takou hlavnou zmenou, bolo to, že som sa počas behu snažila dávať dôraz na biomechaniku členkov a chodidiel, aby som ich správne zapájala, a to, čo som cvičila počas zranenia s fyzioterapeutom, aby som preniesla do behu. Myslím si, že mi to výrazne pomohlo a cítim aj väčšiu silu a istotu od chodidiel, mám väčšiu oporu na zemi, čo si veľmi pri behu pochvaľujem.
Aké máš plány na najbližšie obdobie?
Čo sa týka plánov do konca tohto roku, tak práve dnes začíname prípravu na ďalšiu sezónu aj vzhľadom k tomu, že na budúci rok sú dva vrcholy. Prvým budú majstrovstvá Európy a druhým olympijské hry. Majstrovstvá Európy sú dosť skoro, už v polovici júna, aj keď vrchol sezóny býval v júli až v auguste, teraz je to posunuté. Keďže ja po zranení nemám v podstate nič nabehané, nemám žiadne výkony, potrebujem už na začiatku sezóny byť rýchla, aby som zabehla nejaké slušné časy a kvalifikovala sa. Preto sme aj posunuli prípravu, aby sme získali dostatok času. Naozaj sa budem snažiť dať do prípravy všetko. Verím, že zostanem zdravá a zároveň sa teším, že som už zdravá a budem môcť naplno trénovať. Lebo pre športovca je asi najhoršie, že aj keď má dobrú prípravu, má natrénované, ale pred sezónou sa zraní, má po sezóne. Ja to mám v podstate takto už dvakrát po sebe a preteky mi veľmi chýbajú. Rovnako aj tréningy, a preto sa do tejto prípravy o to viac teším. Verím, že som sa všetkého trápenia už zbavila a všetko pôjde len k lepšiemu.
Kto ťa v tomto náročnom období najviac podporoval?
Musím vyzdvihnúť prístup VŠC Dukla. Len čo sme sa dozvedeli, že noha je zlomená, začali sme to spoločne riešiť. Do opatery si ma vzal fyzioterapeut a ako som už hovorila, veľmi mi pomohol, aby som sa čo najrýchlejšie dala dokopy. Každý deň som s ním cvičila a aj teraz si uvedomujem, ako veľmi mi to prospieva. V nohách cítim pri behu väčšiu silu a istotu. V Dukle sme môj problém nielen liečili, ale hľadali sme aj možné príčiny zranenia. Budeme spoločne pracovať na tom, aby sa to viac nezopakovalo. V tomto smere musím reakciu Dukly vysoko vyzdvihnúť. Pokiaľ ide o mentálnu stránku, ihneď po diagnostikovaní zranenia som sa presunula do Banskej Bystrice. Zmenila som miesto aj ľudí okolo seba, čo mi veľmi prospelo. Negatívne emócie mi pomohli odohnať najmä moje dobré kamarátky Alex Bezeková a Veronika Kaňuchová. Veľkú oporu som našla v trénerovi Petrovi Žňavovi a aj v celom našom tíme. Takisto ma podržala moja rodina. Všetci prispeli k tomu, aby som ťažké obdobie zvládla. Najhoršie mi bolo, že keď som sa o svojom stave dozvedela, vtedy som v noci ani nespala. Snažila som sa preto tráviť čas s niekým, kto mi zdvihol náladu, aby som nebola sama so svojimi myšlienkami.