Ak sa zamýšľame nad vplyvom veku na výkonnosť, poskytujú nám významné vodítko oba maratónske behy z olympijských hier v Pekingu.
Tridsaťdeväťročný víťaz Samuel Wanjiru z Kene nielen že prekonal olympijský rekord časom 2:06:32, ale zároveň aj vyvrátil predstavu, že maratónski bežci sú najvýkonnejší okolo tridsiateho roku života.
Tuto rozšírenú predstavu korigovala tiež ženská víťazka Rumunka Constantina Tomescu-Ditaová, keď vtedy ako tridsaťosemročná matka s desiatimi maratónmi na konte získala zlatú medailu.
Neúprosná biochémia
Nemenia práve špičkoví bežci biologické zákonitosti? A ak áno, aké to má dôsledky pre prostých smrteľníkov, ktorí behajú podstatne pomalšie? Existuje optimálny vek, kedy človek môže dosiahnuť najlepší čas v maratóne?
Z postrehov trénerov, lekárov, fyzioterapeutov vyplývajú dva hlavné závery. Najskôr tá horšia správa – či už ide o olympijských bežcov alebo „hobbistov“, s pribúdajúcim vekom klesá ich aeróbna kapacita. „U zdravého a trénovaného športovca nezáleží na veku objem jeho srdcového pulzu alebo schopnosť prijímať kyslík,“ hovorí Sandra Hunterová, fyziologička na Marquette University v Millwaukee vo Wisconsine. „S pribúdajúcim vekom klesá pulzová frekvencia, a to sa nedá zastaviť. Za jeden rok v priemere o jeden pulz,“ hovorí Hunterová. To vysvetľuje, prečo päťdesiatnik nemá proti dvadsaťročnému bežcovi šancu.
S pribúdajúcim vekom ubúdajú aj svaly, pretože sa tvorí menej nových nervových buniek, ktoré ich zásobujú. „Keď sa nervové bunky stiahnu a odumrú, odumrie aj svalové vlákno,“ vysvetľuje Hunterová.
„Niekedy sa zregenerujú vďaka novým nervovým bunkám, ale s pribúdajúcim vekom sú odumreté bunky menej a menej nahrádzané novými,“ dodáva fyziologička.
Tréningom je síce možné tento proces nazývaný atrofia spomaliť, ale nie zastaviť. Po šesťdesiatke sa výrazne zrýchľuje a postihuje predovšetkým rýchle svalové vlákna. Preto človek najskôr stráca rýchlosť a až potom vytrvalosť.
Za normálnych okolností človek pozná úbytok výkonnosti zodpovedajúci veku podľa toho, že potrebuje dlhšiu dobu na regeneráciu po tréningu. Svaly si ukladajú do zásoby glykogén a keď vám s pribúdajúcim vekom začne ubúdať svalová hmota, zmenšia sa zákonite aj tieto zásoby glykogénu.
Preto potom trvá dlhšiu dobu, kým ich opäť obnovíte. Okrem toho cievy strácajú s pribúdajúcim vekom na elastickosti, a tým trpí zásobovanie svalových vlákien krvou. Trvá dlhšiu dobu, kým sa dostanú k svalovým vláknom živiny určené na ich obnovu.
Navyše s pribúdajúcim vekom sú v „elektrárňach“ buniek, v mitochondriách, stále výraznejšie oxidačné poškodenia, ktoré spôsobuje bežná látková výmena, a preto už nepracujú tak efektívne. Ďalej klesá hladina testosterónu a rastového hormónu, oba hormóny podporujú regeneráciu.
Tieto fyziologické zmeny majú nevyhnutný dopad na vytrvalostný výkon. Proces starnutia síce prebieha u každého jedinca individuálne, ale podľa profesora Dietera Leyka z Inštitútu fyziológie a anatómie v nemeckom Kolíne nad Rýnom štúdie ukazujú, že po tridsiatom piatom roku života klesá vytrvalostná výkonnosť o päť až pätnásť percent ročne.
Leyk nedávno skúmal na 300 757 bežcoch, ako sa vek prejavuje na výkone pri maratóne a došiel k záveru, že mužskí špičkoví vytrvalci sú počas desiatich rokov o 10,5 percenta pomalší, ženy dokonca o 14,8 percenta. Táto štúdia poskytla na druhej strane aj povzbudzujúce informácie pre bežcov a bežkyne v zadnej časti bežeckého peletónu. Krivka ich výkonnosti totiž začala klesať neskoršie a mala miernejší zostup.
U týchto bežcov dochádza k výrazným zmenám vo vytrvalosti, ktoré sú dané vekom, až po päťdesiatke. Inak povedané: ich výkony pri polmaratóne boli vo veku 20 až 49 rokov v podstate identické.
40 x vyššie riziko infarktu!
Niektoré zranenia typu podvrtnutý členok môžete samozrejme ovplyvniť iba minimálne, iným ťažkostiam sa dá ale predísť. Podľa MUDr. Šimáčka je predovšetkým dôležité, aby ste nastupovali na preteky absolútne zdraví, s doliečenými zraneniami a chorobami. Nevyplatí sa podceňovať ani bežné virózy. „Každý pretekár by mal mať primerane natrénované, ale zároveň byť dostatočne odpočinutý a vyspaný. Nikdy by nemal byť pod vplyvom alkoholu, drog, ale ani kávy,“ dodáva lekár.
Apelovať na primeranú trénovanosť sa môže zdať zbytočné, ale opak je pravdou. Ísť si po niekoľkých rokov ničnerobenia zabehnúť preteky iba pre pocit, „že na to ešte mám“, je totiž jedna z najhorších vecí, ktoré môže človek urobiť.
Podľa výskumu zverejneného v British Medical Journal má netrénovaný človek pri extrémnej vytrvalostnej záťaži 40x (!) vyššie riziko srdcového zlyhania ako športovec pri pravidelnom tréningu. Viac ohrozený je tiež jeho pohybový aparát, pretože aj šľachy a väzivá sa pravidelným tréningom adaptujú na záťaž, zatiaľ čo pravdepodobnosť ich poranenia pri nárazovo zvýšenom zaťažení rastie.
Zásadnou chybou je tiež snaha za každú cenu dokončiť preteky, a to aj v situácií, ak v ich priebehu pocítite zdravotné ťažkosti.
Prakticky všetky oslovené záchranné služby sa zhodli na tom, že ide bohužiaľ o veľmi častý jav. Je to, samozrejme, ťažké, zvlášť v prípadoch, keď ide o jeden z vrcholov sezóny, rozhodnutie „prehrýzť to“ však môže mať neblahé následky, v prípade ťažkostí pohybového aparátu sa môže výrazne predĺžiť doba následného liečenia, pri vážnejších problémoch potom ľudia riskujú i život.