StoryEditor

Bývalý reprezentant v atletike Jozef Repčík. Zo školského ihriska až na olympiádu

10.03.2022, 12:23
Vo svojej ére nemal na Slovensku konkurenciu. Cieľavedomosťou a správnym prístupom sa dostal náš bývalý reprezentant v behu na 800 metrov na tie najprestížnejšie podujatia. Dnes 35-ročný úspešný atlét z Brezovej pod Bradlom využil svoj talent, ktorý ho v spojení s tvrdou drinou vyniesol až medzi absolútnu európsku špičku.

Počas základnej školy si vyskúšal všetky možné športy, no prioritou bol vtedy futbal. Kedy si zistil, že atletika bude pre teba to pravé?

Naše detstvo bolo veľmi príjemné. Trávili sme veľa času spolu vonku aj po škole, čo už dnes tak vôbec nefunguje. Všetci kamaráti sme spolu hrávali súťažne futbal, no na telesnej výchove sme „privoňali“ k všetkým možným športom. Mal som veľké šťastie na učiteľov na základnej škole, ktorí ma nasmerovali na atletiku a potom na športové gymnázium. Atletika mi vyhovovala aj z tej stránky, že keď niečo vyhrám ja, tak je to iba moje a viem si to všetko ovplyvniť iba ja s trénerom bez niekoho ďalšieho. Toto sa mi páčilo, keďže som bol v tom dobrý. Na gymnáziu v Trenčíne som mal výborného trénera, ktorý ma netlačil do nejakých veľkých výkonov už v mladom veku. Na začiatku išlo všetko v podstate len na základe talentu a tá veľká drina prišla až postupom času. Človek si to všetko musí odmakať, no prináša to sladké ovocie v podobe úspechov.

Držíš množstvo slovenských rekordov. V roku 2008 si v Ostrave na Zlatej tretre prekonal vtedy 39-ročný rekord Jozefa Plachého na osemstovke, čím si očaril celú slovenskú atletickú komunitu. Ako si na to spomínaš?

Mal som vtedy 21 rokov a do tých pretekov som vôbec neišiel s tým cieľom. Toto podujatie bolo moje obľúbené a vždy som sa tam cítil veľmi dobre. Atletiku som nikdy nebral tak, že teraz chcem prekonať ten a ten rekord, všetko išlo nejako prirodzene a vždy som chcel iba podať čo najlepší výkon. A vtedy to tak vyšlo, že som ten rekord prekonal o pol sekundy. Presne si ten beh pamätám, lebo vedľa mňa bežal svetový rekordér David Rudisha a to bola obrovská motivácia. V takomto prípade, keď človek beží s takouto hviezdou po boku, ide sa mu ľahšie. Vtedy som nemusel tvoriť, nad ničím som nemusel rozmýšľať a v podstate som sa iba vyviezol. Dúfam, že môj čas 1:44,94 ešte chvíľku vydrží na vrchole slovenských historických tabuliek.

Rok 2008 bol pre teba špeciálny aj v tom, že si sa dostal na olympiádu do Pekingu. To je určite nezabudnuteľný zážitok…

Najväčšie „wau“ bolo, keď som bežal na pekinskom štadióne „Vtáčie hniezdo“, kde bolo asi 90 000 ľudí. Vtedy som bol z toho aj trochu rozklepaný, pretože to bola neuveriteľná atmosféra, keď nám fandil celý štadión. Veľkým zážitkom bola aj spoločná rozcvička na jednej dráhe s Usainom Boltom. Aj mi napadlo, že si od neho vypýtam autogram, ale nakoniec som si povedal, že je to vlastne istým spôsobom kolega. Skôr ma zaujímalo to, akým spôsobom sa tieto veľké hviezdy rozcvičujú a niečo som sa od nich naučiť, keď už som mal tú možnosť byť s nimi na jednom štadióne. Na druhej olympiáde som bol v Riu de Janeiro 2016 a trápilo ma, že mi v oboch prípadoch chýbala necelá sekunda na postup medzi absolútnu svetovú špičku. Najskôr ma to síce mrzelo, no potom som si uvedomil, že už len dostať sa na olympiádu je náročné, pretože kritériá sú veľmi prísne. Ľudia to často vidia inak, a zatracujú niekoho, kto skončí na olympiáde na nejakom 30. mieste, no už len kvalifikovať sa na toto najväčšie podujatie je neskutočne ťažké.

Bývalý reprezentant v atletike Jozef Repčík. Zo školského ihriska až na olympiádu. tasr

Najväčšie úspechy si dosiahol na európskych šampionátoch, a to dve finálové účasti a dve siedme miesta. Ako to hodnotíš s odstupom času?

Boli to veľmi náročné behy hlavne po psychickej stránke. Uvedomoval som si, že finále sleduje veľa ľudí, celá moja rodina, kamaráti, fanúšikovia a všetci sú v očakávaní, čo zabehnem v najdôležitejšom momente šampionátu, čo bol zároveň aj najväčší deň celého môjho atletického roka. Prešiel som ťažkým rozbehom a semifinále, takže tam boli zo všetkých strán veľké emócie. Finále síce nedopadli úplne podľa mojich predstáv, no som veľmi rád, že som v nich mohol dvakrát ukázať. Chcel som však dosiahnuť ešte niečo viac. Aj s trénermi sme boli tak nastavení, že cieľom bola nejaká medaila a boli sme trochu sklamaní, že sa nám to nepodarilo. Konkurencia bola však v tom čase obrovská, vo finálových behoch som súperil s nikeľkonásobnými medailistami a majstrami sveta a Európy, takže z tohto pohľadu nie sú tie dve siedme miesta až taký zlý výsledok.

S aktívnym behaním si skončil už v roku 2018. Neľutoval si niekedy, že si nepotiahol kariéru ešte o nejaký rok dlhšie?

Ten posledný rok už bol veľmi časovo náročný, keďže som popri atletike začal aj pracovať. Keď atlét nedáva do tréningov sto percent svojho úsilia, tak sa to jednoducho nedá nijako oklamať. Je treba trénovať aspoň dvojfázovo, dôležitá je regenerácia, veľa spánku a tiež nemenej dôležité sú zahraničné sústredenia. Treba obetovať rodinnú pohodu a to už som ďalej tak nechcel riešiť.

Posledné preteky si odbehol pred vyše tromi rokmi na majstrovstvách Slovenska družstiev, no so svojou úspešnou atletickou kariérou si sa rozlúčil o niečo skôr.

Vo svojom vnútri som za svoje posledné preteky považoval P-T-S v Šamoríne 2018. Prišla tam vtedy celá moja rodina a bral som to tak, že toto je ten môj posledný beh v aktívnej kariére a že teraz to končí. Chcel som sa rozlúčiť na takomto väčšom mítingu.

Bývalý reprezentant v atletike Jozef Repčík. Zo školského ihriska až na olympiádu. archív JR

Hneď po skončení športovej kariéry si sa zaradil do bežného života a začal si denne chodiť do práce. Ako si sa vyrovnal s touto veľkou životnou zmenou?

Nie všetci športovci tento prechod zvládli, tak som veľmi rád, že ja som s tým nemal žiadny problém. S manželkou Ivetkou sa venujeme deťom v Piešťanoch, kde žijeme a založili sme tam atletickú školu. V trénovaní sme sa našli, baví nás to a veríme, že svojimi skúsenosťami pomôžeme týmto mladým športovcom a vychováme možno aj ďalšieho olympionika. Našou hlavnou filozofiou je to, aby sa deti bavili. Nechceme od nich hneď od začiatku perfektné výsledky a samé víťazstvá. Chceme ich motivovať, aby ich šport a pohyb bavili. Časť z nich zostane pri atletike, niektorých takto možno pripravíme na iný šport, no základom je to, aby chodievali na tréning a z tréningu s dobrou náladou. Počas atletiky deti skáču, hádžu, behajú, naháňajú sa, šplhajú na lane a ani nevnímajú, že športujú a len sa bavia. Pri tých najmenších je dôležité, aby spoznali silu kolektívu, spoločnú radosť z víťazstva a k tomu budeme určite viesť aj naše dve malé dcérky.

19. máj 2022 16:46