Bežecký šport sa v posledných rokoch profesionalizoval. Porovnávať svoje príjmy s kolegami z iných disciplín zatiaľ ale môžu iba mnohonásobní šampióni. A to navyše takmer výhradne v šprinte.
Najrýchlejší muž planéty Usain Bolt sa nedávno nechal počuť, že hodlá byť zároveň najrýchlejšie zarábajúcim bežcom sveta a vyrovnať svoje zárobky s hviezdami európskeho futbalu alebo amerického basketbalu. To by znamenalo dosiahnuť úroveň aspoň 10 miliónov dolárov ročne.
Niečo takého bolo doposiaľ medzi bežcami nemysliteľné. Športovci riadení Medzinárodnou asociáciou atletických federácií (IAAF), ktorá sa ešte pred ôsmimi rokmi pýšila prívlastkom „amatérska“, sa v podstate môžu považovať za veľmi úspešných, ak rátajú ročné zárobky v šesťmiestnych sumách dolárov. Ak doterajšie Boltove príjmy boli síce donedávna odhadované na dva milióny dolárov ročne, ale tento rok by mohli dosiahnuť dvoj- až trojnásobok tejto sumy, a preto sú v tomto kontexte považované za výnimočné.
Vstupenkou k astronomickým čiastkam sa pre jamajského šprintéra stala predovšetkým spolupráca so značkou Puma, ktorej predaj výrazne stúpol po letnej Boltovej žatve rekordov. Okrem iného vďaka tomu, že športovec nezabudol do všetkých kamier ukázať svoje tretry Puma Theseus II. Hoci výrobca doposiaľ platil Boltovi asi milión a pol ročne, teraz bude určite naklonený tomu, aby zmluvu prepísal. Ďalším významným zdrojom príjmov je štartovné, ktoré doposiaľ v Jamajčanovom prípade činilo 250 tisíc dolárov, ale teraz pravdepodobne ešte stúpne. K trom hlavným zdrojom príjmov, ktoré spríjemňujú šprintérov život, je samozrejme nutné ešte prirátať prémie a bonusy za víťazstvá, ktoré vypláca IAAF.
Ale ako sa živia ostatní bežci vo svete, ktorí opustili svoje zamestnania a dali sa na profesionálnu dráhu? Pri podrobnejšom pohľade sa ukazuje, že to často nie je žiadna sláva.
Pelotón má hlboko do kapsy
Spoliehať sa iba na prémie (po anglicky „prize money“) vyplácané za prvé, druhé a tretie miesto by väčšine bežcov na živobytie nestačilo. Podľa špecializovaného spravodajského portálu The Track Profile rozdelila federácia napríklad v roku 2003 okolo 26 miliónov dolárov, ale polovinu tejto sumy inkasovalo 50 najlepších atlétov a iba jeden získal viac ako milión. Ostatní si rozdelili čiastky rádovo v tisícoch, maximálne v desiatkach tisíc dolárov.
Taká odmena môže bohato stačiť k životu napríklad Keňanom, pre ich spoluobčanov predstavuje tisíc dolárov ročný zárobok. Nejeden z keňských vytrvalcov po jednorazovom úspechu v medzinárodných súťažiach nakupoval pozemky, zvyšoval sociálny status mnohopočetnému príbuzenstvu a financoval v rodnej dedinke stavbu školy alebo kostola. V prípade Západoeurópanov a Američanov je situácia iná, pretože i robotnícka trieda v ich krajina ráta ročné zárobky v desiatkach tisíc dolárov. Navyše je potrebné mať na pamäti, že profesionálny bežec napríklad zo Spojených štátov nemá nárok na penziu, a ak sa nevie živiť inak, šporí si už pred tridsiatkou.
Niektorí sa snažia využiť na zaistenie seba a svojej rodiny každú medailu, ako napríklad 38-ročný a stále aktívny prekážkar Allen Johnson. Až do víťazstva v pretekoch na 110 metrov na olympiáde v Atlante v roku 1996 zarábal medzi 45 a 75 tisícmi dolárov ročne, to je čiastka pohybujúca sa iba tesne nad stredným príjmom americkej rodiny. Medaila samotná mu príliš nepomohla, olympijský výbor USA vyplácal podľa údajov z r. 2004 za získané zlato okolo 25 tisíc, za striebro 15 tisíc a za bronz 10 tisíc dolárov. Pre porovnanie – olympijský výbor Ruskej federácie odmenil zlatých olympionikov z Pekingu 160 tisícmi dolárov, strieborné šesťdesiatimi a bronzové štyridsiatimi tisícmi dolárov. „Zlatí chlapci“ okrem toho dostali veľa ďalších prídavkov z rozpočtu regionálnych vlád, preto napríklad olympionik z Čeľjabinsku získal byt, auto a milión rubľov k dobru.
Ale poďme späť k prekážkarovi Johnsonovi. Po siedmich víťazstvách na rôznych svetových šampionátoch ráta ročné zárobky na približne 300 až 500 tisíc dolárov ročne, čo zodpovedá platu televízneho moderátora na celoštátnom kanáli. Asi polovicu z toho dostáva ako odmenu za propagáciu Nike a druhú polovicu vygeneruje štartovné. Záleží však na tom, ako sa mu darí v súťaži, pretože bez zlatých medailí zárobky okamžite poklesnú. Keď však Johnson začínal, tvorilo štartovné podstatnú časť jeho príjmov a pre väčšinu bežcov v pelotóne je tomu tak až dodnes. Väčšinu z toho, čo taký Bolt dostane za účasť v jediných pretekoch, nevybehá za celý život.
Čaro štartovného
Problém je podobný ako v prípade medailí a sponzoringu – aby sa atlét mohol živiť štartovným (po anglicky „appearance fee“), musí byť hviezda. Usporiadatelia jej totiž platia preto, aby pretekom dodali prestíž, prípadne preto, aby na preteky vôbec niekto dorazil. Aj v tomto prípade však Bolt všetko stavia na hlavu, pretože horná hranica štartovného pred ním tvorila 100 tisíc dolárov. Toľko boli usporiadatelia ochotní výnimočne zaplatiť za účasť Carla Lewisa pred dvadsiatimi rokmi. Toľko dostával tiež hviezdny šprintér Maurice Greene ešte pred niekoľkými rokmi, zatiaľ čo jeho ženská kolegyňa Marion Jonesová sa pred vypuknutím dopingovej aféry ochotne „zmierila“ so 75 tisícmi.
Ďalšia špičková šprintérka posledných rokov Lauryn Williamsová je ochotná súťažiť za približne 15 až 20 tisíc dolárov, okrem iného aj preto, lebo spolupráca s Nike doplní jej ročný rozpočet celkom štvrťmiliónom. Američanky rady jazdia do Európy, kde sa štartovné pohybuje na hornej hranici rozpätia. Tie úspešné ako Williamsová okrem toho rátajú s menším sponzoringom od rôznych výrobcov a odmenami za verejné vystúpenia rôzneho druhu.
Ale opäť – je to až zlatá medaila, ktorá otvára dvere ku sponzorom, striebro už je oveľa ťažšie speňažiť. Svetové firmy jastrabím zrakom sledujú všetky možné športové úspechy v kolektívnych športoch, od atlétov však vyžadujú zlato. Pomôcť naopak môže, ak média niekoho považujú za „očarujúcu osobnosť“, napríklad ako v prípade Lauryn Williamsovej.
Všeobecne horšie sú na tom v USA diaľkoví bežci. Prémie za víťazstvo nie sú vôbec vysoké, okolo desiatich tisíc dolárov, a štartovné často tvorí iba niekoľko sto dolárov. Konkurencia je pritom vysoká, pretože aj táto odmena pritiahne dostatok afrických bežcov na to, by medzi nimi nemal biely pretekár veľké šance. Mnohí z nich navyše behajú skutočne predovšetkým kvôli obžive.
Podľa správy v Track Profile z roku 2004 dokázalo okolo päťsto bežcov z Keni „vybehať“ celkom päť miliónov dolárov, približne pätinu všetkých odmien rozdelených medzi víťazov. Keď zoberieme do úvahy štartovné a ďalšie príjmy, ktoré zmnohonásobujú zárobky, muselo by sa niečo takého snáď prejaviť aj na kenskom HDP, nebyť toho, že Keňania výmenou za miliónový bonus ochotne prijímajú cudzie občianstvo, napríklad od Kataru. Američania a Európania v tejto „súťaži o peňažné dary“ strácajú motiváciu. „Nebudem si robiť hanbu kvôli pár drobným,“ premýšľajú vytrvalci nahlas. S nostalgiou spomínajú na dobu, kedy si atletika hovorila „amatérsky šport“.
Na pol ceste
Najnázornejšie je vidieť posun ku komercionalizácii na maratónoch. Až do polovice osemdesiatych rokov minulého storočia sa behali zadarmo, aspoň oficiálne. Napríklad najlepších desať účastníkov maratónu v New Yorku obyčajne dostalo poštou šek, na ktorom bývala suma, ktorá príliš nepresahovala tisíc dolárov. „Ako keby sme boli zločinci. Dostali sme obálku v prísnej tajnosti,“ spomínal predvlani víťaz z roku 1980 Frank Shorter.
V roku 1986 ponúkli usporiadatelia medzinárodného maratónu v Bostone víťazom v mužskej i ženskej kategórii oficiálne 30 tisíc dolárov, plus ďalších 25 tisíc za nový traťový rekord a 5 tisíc za pokorenie času 2 hodiny a 10 minút. Pre porovnanie – dnes ponúka víťazom 100 tisíc, za druhé miesto 40 tisíc, vozíčkarom 15 tisíc dolárov a podobne. Boston bol posledným veľkým mestom, ktoré sa rozhodlo vyplácať odmeny. Už o dva roky skoršie prelomil platné bariéry New York, po ktorom sa pridal Londýn a ďalší veľkí usporiadatelia. V Bostone sa snažili vzdorovať dve sezóny, ale podľahli tlaku v okamihu, keď víťaz z roku 1985 dosiahol najhorší čas od roku 1977 (2 hodiny a 14 minút).
V rovnakom čase začali ponúkať „prize money“ organizátori atletických mítingov po celom svete, hoci federácia trvala na tom, že atléti nepatria medzi profesionálov a zachovala si prívlastok „amatérska asociácia“ až do roku 2001. Realita sa však od polovice osemdesiatych rokov s ideálmi (dnes všeobecne považovanými za prežitok 19.storočia) rozchádzala veľmi príkro až do roku 1998, kedy sa zrodila Zlatá liga. V podstate sa to rovnalo priznaniu, že atletika je rovnaký biznis ako všetko ostatné.
Nápad usporiadať atletický seriál s jedným veľkým sponzorom a „jackpotom“ vo výške milióna dolárov pre víťaza mal dva ciele – zlepšiť výkony pretekárov a súčasne zvýšiť sledovanosť športu ako takého. Druhý cieľ sa jednoznačne nepodaril, záujem o atletiku zažil svoj vrchol niekedy pred dvadsiatimi rokmi a dnešní bežci sú často považovaní za arogantných ziskuchtivcov, hoci ich zárobky sú stále pozadu za inými profesionálmi.
Povesť atletiky neposilnil ani škandál s Marion Jonesovou, ktorá viackrát emotívne zaprisahala americkú verejnosť, že nikdy nedopovala, akokoľvek sa hromadili dôkazy o tom, že tomu tak bolo. Je celkom možné, že sa pred celým svetom zosmiešnila iba preto, aby nemusela vracať stovky tisíc dolárov, ktoré obdržala spolu s medailami na atletických mítingoch po celom svete.
Zámer klásť dôraz na „prize money“, a nie na štartovné federácii tiež nevyšiel, keď sa dnes bežná odmena za prvé miesto pohybuje okolo šesťdesiat tisíc dolárov, zatiaľ čo štartovné niekoľkých hviezd túto čiastku presahuje, v Boltovom prípade dokonca niekoľkonásobne. Bežci sú dnes niekde na pol ceste k plno profesionálnemu športu, na veľkú radosť šampiónov, s istým rozpakom väčšiny ostatných pretekárov a pretrvávajúcej skepse diváckej obce.