Prečo ste si vybrali práve chôdzu a ako ste sa k nej dostali?
Pochádzam z dediny Borský Mikuláš, ktorá je známa chodeckými pretekmi “Záhorácka 20ˮ, môžem povedať, že je táto dedinka je Mekka chôdze na Slovensku, vychovalo sa v nej veľa chodcov. Od malička som bola veľmi živé dieťa, musela som byť doslova všade a týmto spôsobom som sa dostala na bežecký tréning s trénerom Ondrejom Malíkom. On si ma hneď všimol vďaka mojej útlej postave a navrhol mi, aby som skúsila chôdzu. Tak sme to vyskúšali, technika mi okamžite išla, začala som vyhrávať moje prvé preteky a už to je 14 rokov, čo sa chôdzi venujem. U trénera Ondreja Malíka som ostala do konca strednej školy a s príchodom na vysokú školu do Banskej Bystrice som zmenila trénera za duo Roman Benčík - Ľuboš Machník a zároveň som vo VŠC DUKLA BB, kde sú najlepšie podmienky na prípravu, aké na Slovensku môžete mať. Ako každý športovec, tak aj ja snívam o olympiáde, preto mojim cieľom je okúsiť atmosféru olympijských hier, ale v prvom rade chcem byť pri plnení si tohto cieľa spokojná s tým čo robím.
Ako prebiehajú tréningy? Sú nejako rozfázované podľa toho, v akej časti sezóny sa nachádzate?
Áno, záleží to od mesiaca, v ktorom sa práve nachádzame. Keďže mojou disciplínou je chôdza na 35km a 20km, v zimnej príprave (november – február) sa sústredíme na objem, týždenne odtrénujeme 110 – 140 kilometrov. S marcom prichádza začiatok sezóny a nasledujú prvé preteky, kde ideme už skôr do rýchlosti. V období marec až máj máme priestor na plnenie limitov na letné vrcholné podujatia a po tomto období opäť nastáva čas na objemovú prípravu spojenú s tréningami zameranými aj na rýchlosť. V mesiacoch júl, august je priestor ukázať na vrcholných podujatiach, čo sme natrénovali. Po vrcholných podujatiach naša sezóna stále nekončí, nasledujú preteky na kratšiu vzdialenosť (5km, 10km), kde využijeme ešte rýchlosť a ak všetko v príprave a v sezóne vyjde podľa plánov, na prelome septembra a októbra sa sezóna skončí. Tu si od chôdze môžeme trochu oddýchnuť, viac sa venujeme silovej príprave, beháme (najmä výbehy do kopcov), bicyklujeme alebo turistikujeme. Tento kolobeh s menšími zmenami aj s prihliadnutím na zdravotný stav vykonávame dookola.
Prečo začať s chôdzou a aké to má benefity zo zdravotného hľadiska?
Každý šport má svoje výhody a práve chôdza je prirodzený pohyb pre človeka. Pri chôdzi sa srdce viac zapojí a vynaložíme väčšie množstvo námahy. Napríklad, keď porovnáme beh s chôdzou, máme rovnaké tempo aj pri behu aj pri chôdzi, tak pri chôdzi budete mať o niečo vyššie pulzy a musíte vynaložiť viac úsilia, aby ste udržali stanovené tempo. Je dôležité, najmä pri tejto rýchlej dobe, aby by bol človek v pohybe. Povedala by som, že práve chôdza je tým ideálnym pohybom, s ktorým začať. Pri svižnej chôdzi viete spáliť vyššie množstvo kalórií a zároveň posilňujete svaly na nohách či brušné svaly. Ďalšou výhodou je pobyt na čerstvom vzduchu. Znie to možno jednoducho, no stretávam sa s tým, že ľudia trávia veľa času vnútri a von sa dostanú len vtedy, keď sa presúvajú z jedného miesta na druhé. Už len využitie na cestovanie chôdzu či bicykel je krok vpred ku zdravšiemu, pokojnejšiemu, ba šťastnejšiemu dňu či životu. Čo sa týka chôdze už na profesionálnej úrovni, to je niečo iné. Každý šport je pre telo prospešný, len do určitej úrovne. Profesionálny šport so sebou prináša aj nejakú obeť a niekedy to môže byť vo forme zranení, ba dokonca takých, ktoré si so sebou človek nesie aj po ukončení kariéry. S týmto faktorom musí počítať každý profesionálny športovec, v tomto prípade je naozaj veľmi dôležité počúvať svoje telo.
Aké doplnkové športy a v akej intenzite sa hodia pre chodcov?
Počas zimnej prípravy a letnej sezóny ako doplnkový šport využívame beh, či už ako výklus po ťažšom tréningu, alebo namiesto oddychového dňa zvolíme voľný beh. Pre mňa je beh určitá forma oddychu, ako aj po fyzickej stránke, tak aj po mentálnej. Odhliadnuc od toho, koľko kilometrov narobíme chôdzou, behom spravíme do týždňa približne 20 až 30 kilometrov, záleží to od toho v akom týždni a v akej časti prípravy sa nachádzame. Popritom, ak je čas a hodí sa nám to aj do tréningové procesu, väčšinou raz do týždňa máme plávanie, kde za jeden tréning zaplávame 1 až 2km a v lete často využívame aj bicyklovanie. Po sezóne sme častejšie v posilňovni, kde cvičíme s vlastnou váhou. V porovnaní s prípravou, po sezóne nabeháme väčšie množstvo kilometrov. Nemôžem zabudnúť na turistiky (2-3x do týždňa), ktoré sú po skončení sezóny neoddeliteľnou súčasťou po skončení sezóny.
Na akú školu ste chodili a aké sú Vaše doteraz najväčšie úspechy?
Ja som stále študentka, minulý rok som ukončila prvý stupeň vysokoškolského štúdia na právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a pokračujem v štúdiu druhého stupňa vysokoškolského štúdia. Za najväčší úspech pokladám celú minulú sezónu, zúčastnila som sa na oboch vrcholných podujatiach, a to na majstrovstvách sveta v Oregone a na majstrovstvách Európy v Mníchove. Na oboch podujatiach som pretekala v disciplíne na 35km. Na svetovom šampionáte sme sa zo Slovenska zúčastnili iba piati atléti a z toho štyria chodci. Skončila som tam na 32. mieste, čo na premiérových MS hodnotím pozitívne, pretože som si utvorila nový osobný rekord a po dlhších zraneniach, ktoré som na začiatku minulého roka mala som ukázala, že mám potenciál. Na ME som skončila štrnásta, vylepšila som si opäť moje osobné maximum a moju stúpajúcu formu som potvrdila aj v teplotne horších podmienkach aké boli na MS. Najviac si však cením tohtoročný zisk premiérových titulov na majstrovstvách Slovenska vo vzdialenosti na 35km aj na 20km. Mládežníckych titulov mám neúrekom, ale na tie seniorské som si pár rokov počkala a stálo to za to. So ziskom týchto titulov prišlo aj zlepšenie osobných rekordov.
Čo je pre Vás na tomto športe najkrajšie?
Pre mňa je zážitok prísť do cieľa a obzrieť sa za tým, čo sa v pretekoch udialo. Každé preteky sú iné, niektoré sú ako zadarmo, iné sa vytrápite a ste vďačný, že ste prišli do cieľa. Ten pocit, keď pred pretekmi neviete, čo sa môže udiať, môžete mať natrénované na osobný rekord, ale pokiaľ nie ste na to aj mentálne pripravený, tak to nevyjde. V tom je tá krása, nikdy neviete do čoho idete. Najlepšie sú tie zážitky, ktoré si počas výkonu a po výkone vytvárate, tie si uchováte navždy. Keď vchádzate do cieľa s tým, že ste dali do toho všetko a vyšlo to, ten pocit je na nezapletenie. Keď v cieli vidíte svojho trénera ako sa mu tisnú slzy do očí a objíma vás, vy okamžite cítite, že to, čo robíte, robiť viete. A to nehovorím o tom, aké pocity prežívam pri strete môjho pohľadu s mojimi rodičmi. Vidím, akí sú na mňa hrdí a akoby všetko to trápenie pomizne a hneď by som si tie preteky zopakovala opäť, len kvôli tým iskričkám s náznakom hrdosti v ich očiach. Neopísateľné pocity prežívam každý raz, keď prejdem cieľom po úspešnom odprezentovaní sa. Na druhej strane, nie každé preteky sú úspešné, v tomto prípade je dôležité si uvedomiť, kde nastala chyba, poučiť sa z nej a pokračovať ďalej v ťažkej práci.