Nezabúdajte na tábor číslo jedna, dva, tri, štyri…
Pre pozitívnu motiváciu a nakoniec aj radosť z dosiahnutia cieľa, je najlepšie zdolať ho postupnými krokmi, ktorými stále smerujeme vyššie a vyššie, než že z pôvodne stanoveného cieľa uberáme a uberáme. Nielen bežecký svet rieši zapeklitú otázku: mám sa snažiť byť v každých pretekoch čo najlepší, alebo je lepšie si zvoliť v sezóne len pár pretekov, ktoré budem brať ako svoju „one man show“ a ostatné brať len ako prípravu na ne? Osobne som mal vždy v tejto veci jasno - voliť pár vrcholov a pre ne obetovať všetko ostatné, ale ako to napísať, aby to ostatní pochopili? Normálne sadnem, „chytím slinu” a píšem. Tentokrát som začínal 3x a stále som nebol spokojný. Nakoniec ma však konečne „pobozkala” múza a teraz len dúfam, že pochopíte moje argumenty.
Preteky, výsledok, je cieľ a vedie k nemu dlhá cesta
V živote je to človeku väčšinou jasné - vie, že k cieľu vedie cesta dlhá a že na nej musí prejsť radom skúšok. Vie tiež, alebo si to uvedomuje, že vlastne cesta je cieľom a vlastný „cieľ” je len akýmsi prostriedkom – majákom, ktorý nám ukazuje smer, ako sa k tomuto cieľu dostať. V živote vás nenapadne si stanoviť na každý týždeň nejaký veľký cieľ, ale pokiaľ ide o šport, o beh, tak mnoho bežcov nechápe, že každý týždeň nemožno behať rekordy, že každý týždeň nemožno vyhrávať a presne o to sa snaží. Nie je potom nič divné, že výkonnosť takto uvažujúcich bežcov nestúpa a môžu byť radi, keď neklesá, pretože takýto prístup v sebe nesie veľké nebezpečenstvo zranenia z preťaženia.