Poznáte to známe a okrídlené: „Všetko je to v hlave.“ A nie je to len pomôcka motivátorov alebo výhovorka, keď niečo zaručene úspešné (zrazu) vo vašom prípade nefunguje. V mozgu sa rodia túžby, ciele a vôľa dosiahnuť ich, pričom v skutočnosti práve mozog rozhoduje aj o reálnych výkonoch – pri vytrvalostných športoch to platí na 100 %. Nejdeme však písať o motivácii, ale o tom, ako ho (ten náš mozog) môžeme trošku prekabátiť.
Pri vytrvalostných športoch nie(len) únava a objektívne vyčerpanie, ale hlavne naša hlava rozhoduje o predčasnom ukončení behu. V nej sa rodí nutkanie spomaliť a nedržať sa tempa kompetitorov, predčasne vytiahnuť energetický gél alebo stále častejšie kontrolovať čas a tempo. Mozog je kľúč a aj pri dopingu sa s úspechom využívali lieky pôsobiace na uvoľňovanie/vychytávanie dopamínu a serotonínu v mozgu na zlepšenie nálady a hlavne na zvýšenie motivácie. Ich stimulačný účinok v mozgových centrách odmien dokáže čiastočne napodobniť aj vhodná stimulácia receptorov v ústach. Čím sa dá mozog prekabátiť? Primárne nezáleží na energetickej hodnote prijatého hltu jedla, ale na jeho zložení a čase, ktorý jedlo/nápoj pobudol v ústach. Doba žuvania rozhoduje aj o našom pocite nasýtenia. Pri behu sa však (väčšinou) týmito pocitmi nezaoberáme (pokiaľ nebežíte nejaký ultramaratón hlboko v horách). Pri dlhšom behu viac dbáme na primerané dopĺňanie živín, ktoré by mohli optimalizovať náš výkon, alebo zabrániť predčasnému skončeniu nášho behu. Spoliehame sa hlavne na rôzne nápoje a gély s obsahom sacharidov, aby sme dali telu to, čo potrebuje. Otázkou je, či to naozaj potrebuje.
Prevratný experiment urobili v roku 2004 (nechápem, že ho niekto neurobil už v minulom storočí). Tím zo School of Sport, Exercise and Rehabilitation Sciences na univerzite v Birminghame porovnal vplyv rovnakej dávky sacharidov podanej do tela perorálne (cez ústa) a intravenózne (i.v.) na intenzívny 1 hodinový výkon cyklistov. Zistili prekvapujúci výsledok – po i.v. podaní sa nepodarilo dosiahnuť rovnako dobrý výkon. To znamená, že sacharidy musia prejsť cez tráviaci trakt (od úst až viete kam), aby dali telu nielen palivo, ale aj signál do hlavy. Ďalšie pokusy ukázali, že stačí vypláchnutie úst roztokom sacharidov, čo zároveň vyvoláva excitáciu mozgových centier odmien. Takže signál pochádza z úst. Úmyselne som napísal „roztokom sacharidov“, aby ste podvedome nezískali dojem, že ide o cukry, resp. o niečo sladké. Vôbec nie! Hoci dodnes nie je známa podstata týchto receptorov, nereagujú na sladkosť ako naše chuťové bunky na jazyku, ale na prítomnosť sacharidov – to znamená k pozitívnemu účinku na mozog a napokon aj na výkon došlo, aj keď sa ústa vyplachovali nesladkými sacharidmi (použili oligosacharid maltodextrín, čiže sacharid s dlhším reťazcom). Keď sa nad tým zamyslíte, existencia takýchto „čidiel“ v našich ústach dáva zmysel aj z evolučného hľadiska – ak sa niekto naučil podvedome rozoznať, že v danej strave sa nachádzajú sacharidy, teda aj dostatok energie, získal tak veľkú (napokon aj evolučnú) výhodu pred ostatnými, ktorí to nezistili a „tlačili“ sa niečím menej energeticky bohatým.
Vyplachovanie úst roztokom sacharidov má význam najmä pri stredne a veľmi intenzívnych výkonoch do 1 hodiny, keď nie je príjem sacharidov potrebný. Samotné zlepšenie výkonu vyplachovaním úst sa už podarilo aj kvantifikovať (väčšinou sa pohybuje od 1 – 3 %), avšak štúdie ukázali, že na maximálne dosiahnutie tohto efektu vplýva mnoho faktorov – napríklad úroveň trénovanosti, druh a intenzita športu, druh použitých sacharidov, frekvencia a dĺžka pôsobenia v ústach a nutričný status jedincov. Jedným z týchto faktorov je aj sacharidový status športovca pred výkonom. Ak si dali cyklisti pred pretekmi jedlo bohaté na sacharidy, následné výplachy úst maltodextrínom mali menší účinok, ako keď sa výplachy aplikovali po nočnom pôste, bez jedla pred pretekmi. Pre výkon (v asi hodinovom meraní) sa ako najúčinnejšia ukázala kombinácia podania sacharidového jedla a výplachov úst sacharidmi (maltodextrínom alebo zmesou maltodextrín/glukóza) počas behu alebo bicyklovania.
So zdesením som si uvedomil, aké lepkavé tenisky donesiem domov po najbližšej desiatke.
Do behania. Váš Miloš
---------------------------------------------------------------------------------------------------------
O autorovi- Doc. RNDr. Miloš Mikuš, CSc. (1964)
Narodil sa v Brezne, a už takmer 30 rokov býva v Bratislave. Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu v Bratislave (1982 - 1987). Postgraduálne štúdium absolvoval v Bratislave a USA na Colorado State University. Skúmal hlavne ultraštrukturálne a fysiologické zmeny nutričných a antinutričných látok v klíčiacich semenách. V roku 1996 sa stal docentom na PRIF UK v Bratislave a posledných 15 rokov pracuje v marketingu. Odborné i populárno-vedecké články o jedle a o víne publikoval v časopisoch Vinič a víno, Quark, Cestovateľ, Dobré jedlo, Trend, Sommelier, HoReCa a SME. Vlani mu Slovenská lekárska spoločnosť udelila bronzovú medailu za rozvoj medicíny na Slovensku. Je autorom knihy O víne (s prof. Petrom Pružincom, 2007, Bonus), Kuchárka v gatiach (2011, Príroda) a Kuchárka v gatiach na celý rok (2012, Príroda).