Vo všeobecnom povedomí športovcov i veľa trénerov je tréning jednoduchá mechanická a presne vyčísliteľná záležitosť. Nabehať toľko a toľko kilometrov bude vo výsledku znamenať takú a takú výkonnosť. Tento pohľad na vec, aj keď vychádza zo skúseností z minulosti, je veľmi zjednodušený až mylný. Považuje totiž jednotlivcov, v prípade ktorých metóda popísaná týmto spôsobom zabrala, za všeobecné potvrdenie tejto metódy, čo je základná formálna logická chyba.
Tréning nerieši všetko
V najvšeobecnejšom pohľade môžete športový tréning vnímať ako problém informačného toku. Existuje tu zdroj informácie, informácia sama o sebe a vy ako jej príjemca. Zdrojom informácie je tréningová jednotka, v bežnej reči „tréning“, informáciou sú procesy, ktoré pri tréningovej jednotke prebehli, a príjemcom je váš organizmus.
Výsledná výkonnosť nie je súčtom všetkých troch faktorov (výkonnosť = zdroj + informácia + príjemca), ale súčinom (výkonnosť = zdroj x informácia x tréning). Znamená to, že pri vhodne vyladenej kombinácii sa aj malé vstupné faktory násobia a výsledná výkonnosť môže byť vysoká, zatiaľ čo ak bude ktorýkoľvek z týchto troch faktorov nulový alebo blízky nule, bude nulový či blízky nule i výsledok. Platí teda, že slabosť jedného faktoru nemôže nahradiť žiadnym iným faktorom, hoci by bol akokoľvek veľký.
V zostave zdroj – informácia – príjemca je prvoradý tréning, ktorý predstavuje zdroj, vysielač. Čím kvalitnejšiu a čistejšiu informáciu dá, tým väčšia šanca je na dobrú odozvu. Nie je dôležitý iba objem odoslaných dát, ale dôležitá je ich štruktúra.
Aby mohol byť tréning fyzicky realizovaný, musí v celom tele prebehnúť nezrátateľné množstvo biochemických procesov pri výkone a aj po ňom. Sú síce tréningom – vysielačom vyvolané, ale neznamená to však, že sú závislé iba na ňom. Úplne rovnaký tréning môže prebehnúť v biochemickom stroji dvoch rôznych jednotlivcov prebehnúť diametrálne odlišným spôsobom. Desaťkilometrový beh priemernou rýchlosťou 12 km/h je pre profesionála aeróbnou relaxáciou s pulzovou frekvenciou okolo sto dvadsiatich, začiatočník sa dostane do anaeróbnej fáze so srdcom „v krku“.
To, že ste trénovali, ešte neznamená uzatvorenie celého informačného toku. Nemenej dôležitá je tretia fáza: prijatie a spracovanie. To, ako sa organizmus (príjemca) rozhodne naložiť s informáciou, opäť závisí na samotnej informácii (kvalita tréningu), ale pridáva sa aj individualita organizmu. Úplne identický tréning, ktorý vyvolal úplne identické biochemické reakcie, môže mať u dvoch rôznych ľudí úplne rozdielne vplyv na výslednú výkonnosť. V prijatí a využití tréningového zaťaženia majú vždy posledné slovo individuálne vlastnosti športovca. Nielen tie dlhodobé či trvalé, ako je talent, trénovanosť, ale aj tie momentálne, ako je únava či psychické rozpoloženie.
Z toho všetkého vyplýva niekoľko záverov, ktoré vyvracajú najobyčajnejšie mýty o tréningu:
- Neexistuje dokonalý tréningový plán ako zaručený návod na úspech. Vždy sú iba lepšie a horšie postupy, ale vždy musia zohľadňovať individualitu športovca.
- Žiadny tréningový plán nemôže slúžiť ako načasovaný cestovný poriadok bez spätnej väzby. Vyhodnotenie impulzu (podnetu) a reakcie naň je základnou súčasťou tréningového procesu.
- Úlohou trénera, či už sa jedná o samostatnú osobu alebo pretekára trénujúceho sám pre seba, nie je iba recitovať jedinú naučenú básničku, ale riešiť situácie.
- Objem nie je jedinou informáciou, ktorá je prinášaná tréningom smerom k organizmu športovca, ale iba malou časťou z nej. Niekedy býva dokonca iba nosnou vlnou, ktorá prenáša iba šum. O odovzdanej informácii rozhoduje kompletná štruktúra tréningu.
- Čo alebo koľko bolo odtrénované, je pre výsledok menej dôležité ako to, ako to organizmus prijal.
Ničte si telo s mierou
Fyziologickým podkladom tréningového procesu ako činnosti smerujúcej k zlepšeniu výkonnosti je takzvaná superkompenzácia. Základ superkompenzácie je jednoduchý – organizmus sa bráni opakovanému poškodeniu a preťaženiu tým, že zosilní systém či štruktúru, ktorá bola predchádzajúcim preťažením poškodená. Nesmieme si to však predstavovať tak, že najlepší spôsob, ako mať silné a odolné kosti, je opakovane si lámať ruky a nohy.
Prvou fázou superkompenzačného procesu je impulz vyvolaný telesnou záťažou a vyvolávajúci preťaženie. Ten impulz nemôže byť hocijaký. Predovšetkým ho musíte zacieliť, to znamená zamerať na určitý systém (napríklad energetický – metabolizmus laktátu) či na štruktúru (sval). Musí mať správnu a zodpovedajúcu veľkosť , a to ako v čase, tak aj v intenzite. Táto veľkosť musí byť na jednej strane nadprahová, teda taká, ktorá vedie k citeľnému vyčerpaniu cieľového systému alebo čiastočnému poškodeniu štruktúry. V reálnej situácii je to prakticky to isté – vyčerpanie vedie na biochemickej úrovni k poškodeniu bielkovín a práve fragmenty poškodených bielkovín vedú k naštartovaniu reparačných pochodov.
Na druhej strane však musí byť vyvolávajúci impulz menší ako kritický, nesmie spôsobiť také vyčerpanie systému alebo poškodenie štruktúry, ktorého oprava by bola náročnejšia ako umožňujú súčasné reparačné kapacity organizmu. Ak by to tak bolo, oprava poškodených častí sa natiahne na toľko, že nepríde k superkompenzačnému efektu a cieľový systém je nakoniec v lepšom prípade rovnako silný, v horšom prípade slabší ako pred impulzom. K tomu by došlo napríklad v situácii, keď by sme sa rozhodli posilňovať si kosti opakovaným lámaním končatín.