Prvým predpokladom pre takýto prístup je hra. Vaše vnútro sa musí hrať a malo by tak vnímať nielen beh, ale celý život. Skúste si predstaviť, ako budete tie či iné preteky či tréning vnímať o dvadsať rokov. Pravdepodobne nebudú dôležité – nikto si na to ani nespomenie, nikoho nebude trápiť, čo ste kedy bežali a čo ste v športe dosiahli.
Teraz si zoberte, že stojíte na štarte a máte strach, či zabehnete desiatku za 41:30 alebo za 43:00. Alebo za 30:00 či 33:00. Je to totiž úplne jedno, o akých výkonoch sa rozprávame, oveľa dôležitejší je váš pocit z pretekov. To, čo cítite vo vnútri vás samotných. Nehľadajte preto meradlo úspechu mimo seba, nedávajte dôležitosť tomu, ako vás vnímajú ostatní. Rozhodujúci je váš pocit z podaného výkonu.
Keď strach zväzuje nohy
Ak je tou rozhodujúcou vecou váš pocit, je zbytočné zanášať si dušu strachom z toho, či niečo odbeháme, či neodbeháme, dokážeme či nedokážeme. Ak vnímame šport – a ostatne i celý život – v tomto svetle či skôr v tejto tme, staneme sa otrokmi svojich myšlienok, ktoré začnú plodiť negatívne emócie.
Veľa ľudí začína s behaním aj preto, že je to in, alebo ich k behaniu inšpiruje niekto blízky. Ale keď už to skúšajú, zvyčajne si tiež dávajú nejaké ciele. To je samo o sebe v poriadku, tieto ciele však môžu až príliš ľahko vyvolať strach z ich nedosiahnutia. Veľa bežcov potom končí skôr, ako poriadne začali, a pre tých, ktorí vydržali, sa beh často stane ťažkým bremenom a drinou do úmoru.
Ak chceme teda vnímať bežecký šport ako hru, nestačí si hovoriť: „Je to hra.“ Musíme to tak cítiť a prežívať pritom vnútornú radosť. Aby sme to dokázali, potrebujeme mať jednu dôležitú vlastnosť – musíme byť majstri v nelipnutí. Len keď nelipneme na výkonoch, máme uvoľnenú myseľ a nezaťažuje nás strach z nezdaru.
Nadšenie ako smerovka na ceste
Trénovať a pretekať podľa intuície – znamená to pozerať sa na bežecký svet zo svojho vnútra, ktoré však musí byť pokojné a harmonické. Jedine v tomto „tichu a pokoji duše“ poznáte, čo a ako robiť. Základom je samozrejme mať nejakú víziu: čas, ktorý by ste chceli zabehnúť, výsledok v určitých pretekoch. Táto vízia by však nemala byť zdrojom strachu, ale energie, ktorá vám ukazuje smer.
Chcete napríklad zabehnúť nejaký pekný čas na desiatke. Začnete hľadať informácie, ako to najlepšie dosiahnuť, a v tom narazíte na radu či postup, ktorý vás doslova nadchne. A práve toto nadšenie je tým najlepším ukazovateľom správnej cesty. Nebojte sa preto po nej vydať bez ohľadu na to, čo vám hovorí rozum.
Mozog totiž pracuje na základe skúseností, ktoré sa vždy snaží napasovať na konkrétnu situáciu. V jednoznačných situáciách to funguje dobre (dotknem sa horúceho sporáka– spálim sa), v tých zložitejších ale býva rozum v koncoch a zúfalo sa snaží na neznámu situáciu napasovať to, čo pozná. A pritom sa stále presvedčivo tvári ako hlavnú ukazovateľ nášho smeru. Zdravý rozum je pochopiteľne vec potrebná, ale napriek tomu by sme mu nemali slúžiť. A neslúžiť mu, to znamená nemať strach nechať sa viesť ukazovateľmi našich pocitov.
Začať takúto cestu býva zložité. Typickou reakciou na situáciu, kedy nemáme jasný ciel, je totiž strach.
Na druhej strane je to však práve beh a šport vôbec ideálnym nástrojom na to, aby sme sa naučili svoju intuíciu využívať aj v bežnom živote. Tiež je potrebné sa pripraviť na to, že každá odbočka nás časom privedie na ďalšiu križovatku a možno prídu i nejaké potknutia a pády. Aj tie vás však môžu posunúť ďalej, nepozerajúc na to, že stále budete objavovať ďalšie informácie a stretávať ľudí, ktorí vás inšpirujú.