Forma i dôležitosť pozdravu sa mení spolu s dobou. Dnes sa však nejako vytráca. Pritom pozdrav nielen spája, ale môže tiež zlepšiť náladu a pomôcť udržať motiváciu.
Už prvé stretnutia ľudí v praveku predpokladajú použitie nejakého (asi neverbálneho) signálu, gesta, ktoré by tú druhú stranu presvedčilo o dobrých alebo mierumilovných úmysloch. Tento zámer sa preniesol aj do niektorých pozdravov - arabský salaam je doslovne „mier“, podobne v hebrejčine šalom alejchem. Talianske ciao (pôvodca nášho čau) pochádza z talianskeho schiavo prípadne toskánskeho stiavo, čo znamená otrok (Latin. sclavus). Pozdravy menili stáročiami svoje formy a niektoré sa vytrácali aj zmenou šatníka - s vymiznutím klobúkov sa vytratili aj elegantné pánske gestá. Niekedy bol pozdrav atribútom slušného správania, akoby každý-každého poznal. Dnes by sa na vás pozerali hodne začudovane, keby ste pozdravili napríklad pri nastupovaní do električky. S narastajúcou anonymitou davu ubúda aj pozdravov.
Špecifický druh pozdravu znamenal častokrát aj príslušnosť k nejakej konkrétnej komunite, skupine či k (tajnému) spolku. Pozdravom dávame najavo, že tú druhú osobu nielen registrujeme, ale napríklad aj to, že ju zaraďujeme do svojho „košiara“, a že sme si myslíme, že sme si v niečom podobní. V 70. rokoch si šoféri Wartburgov určite navzájom blikli, podobne ako napríklad pyšní vlastníci prvých Subaru po nežnej revolúcii. Keď šlapete po ceste na horskom bajku, väčšina tých, čo jazdia na cesťáku vás nepozdraví. Niežeby si vás nevšimli. Stačí však vymeniť bycikel a ste jedným z nich. Mňa osobne to gesto spolupatričnosti povzbudzuje a niekedy mi aj dodáva extra sily, či motiváciu makať ďalej.
Pozdrav, gesto či úsmev je povoleným dopingom, ktorý by si mali bežci rozdávať sami. Roky si robím svoju malú súkromnú štatistiku pri behaní po celom svete. Vychádza mi to tak, že čím väčšia spolupatričnosť, tým viac pozdravov a úsmevov. V rušnom New Yorku či v Nice na promenáde pri mori vás skoro žiaden z bežcov neodzraví. Ale menšom americkom mestečku vás častokrát pozdravia nielen bežci, ale aj okoloidúci chodci; a bežne dostanete aj palec hore (palec, nie prostredník). V Las Vegas sa vám ráno pred kasínom budú snažiť počas behu dať aj „high five“ pozdrav, a to je už trochu silné kafe. V San Francisku sú veľmi priateľskí a snažia sa dokonca aj o konverzáciu, čo nie vždy príde vhod. Niekedy chcete bežať sám, len so svojimi myšlienkami a čistiť si hlavu. Asi nejvyškerenejšiu bežeckú komunitu má Londýn, kde ráno vybehnú do parkov azda všetci návštevníci z celého sveta. V mestách na západ od Slovenska som bežne zažil, že šoféri anticipovali smer môjho behu a pri odbočovaní mi dali prednosť, aj keď tam nebol prechod pre chodcov alebo som mal červenú (toto prosím doma neskúšajte). U nás vás bežne vytrúbia, aj keď idete na bajku po ceste a nechcete zbierať klince po krajnici. Poviete si iná kultúra.
Bratislava je zatiaľ stále veľmi provinčná, s obmedzenou ohľaduplnosťou, ale aj s malým percentom zdraviacich sa bežcov, hoci sa to postupne zlepšuje. Jedni nezdravia, lebo sú zahľadení do svojho výkonu (pri fartlekoch samozrejme ani ja nezdravím a negestikulujem), iní sa (asi) hanbia za svoje tempo, alebo si nechcú pokaziť štýl. Najrezistentnejšie sú štýlovo, podľa poslednej bežeckej módy nahodené bežkyne so slúchadlami v ušiach. Tie žijú vo svojom svete. Oveľa bežeckejším slovenským mestom sú napríklad Košice. Cítite to nielen okolo maratónskej trati, ale aj v bežný deň, keď si vybehnete po meste či lesoparku. A pritom stačí tak málo. Viac ohľaduplnosti a spolupatričnosti - aj vďaka obyčajnému pozdravu.