Aktivita ľudí vzniká v konkrétnej činnosti, ktorá na základe ich objektívnych podmienok a v pevnej väzbe na vnútorné pohnútky formuje motivačné jednanie. Vrcholoví športovci popri všeobecne dominantnej hodnote zdravia akcentujú hneď na druhom mieste hodnotu športovania, keď u výkonnostných športovcov táto hodnota zaujíma „iba“ štvrté miesto, aby u rekreačne športujúcich klesla na miesto ôsme (za hodnotami zdravia, šťastie, láska, priateľstvo, vzdelanie, rodina a peniaze). Výkonnostné ambície sú pochopiteľne silným motivačným faktorom výkonnostných športovcov, najmä chlapcov. Športovanie v zmysle vonkajších prejavov je motivované úsilím zvyšovať fyzickú kondíciu, a to v rastúcej miere najmä pri rekreačne športujúcich chlapcov a ďalej aj medzi výkonnostne športujúcimi dievčatami, ktoré motivuje účelovosť formovania peknej postavy. Hľadisko vnútorného prežívania posúva do popredia radosť z pohybu, ktorú vekom motivačne postupne prekonáva upevňovanie hodnoty zdravie. Preferencie relaxačnej hodnoty športu sa s vekom zvyšuje, a to bez ohľadu na formu športovej zameranosti. Napriek skutočnosti, že kamarátske kontakty ako motív športovania s vekom mládeže slabne, je formovanie pozitívnych postojov k športu nezastupiteľnou súčasťou všestranného rozvoja mladého človeka.
Školská telesná výchova a jej nedostatky
Budúci význam športu v živote človeka, vrátane školskej telesnej výchovy, je veľkou témou súčasných i budúcich štúdií. Sme totiž svedkami osobnostne nesmierne stimulujúcich posunov a premien v životnom štýle súčasného človeka, ale čelíme aj zmenám vo vyživovacích zvyklostiach, zhoršovaní životného prostredia, zmenám v povahe práce a premenám hodnotových orientácií. Diskusia o nevyhnutnosti transformačného úsilia v telesnej výchove má súvis s prekážkami k realizácii. K tým možno pripísať celkovú nechuť či nepripravenosť škôl, učiteľov a rodičov k príslušným zmenám, nekritické bezhlavé preberanie zahraničných modelov, či rezignáciu na pokles významu školskej telesnej výchovy vo vzdelávacom systéme (napríklad nedostatočný počet hodín telocviku alebo úvahy o zrušení telesnej výchovy na vysokých školách). Prínosným zistením je aj povaha atmosféry vo vyučovacej jednotke telesnej výchovy. Tá svojou nepochybnou špecifickou a diametrálnou odlišnosťou od atmosféry v ostatných vyučovacích predmetoch prináša aj príznaky istej nedisciplinovanosti a pohodlnosti vo verbálnom prejave učiteľa. Prakticky tak ide o vyššiu frekvenciu slangových a hovorových výrazov, nesprávny slovosled, vyšší výskyt jednočlenných viet, vyššiu mieru použitia nespisovných koncoviek. Každý učiteľ teda hovorí inak v triede pri výučbe teoretických náukových predmetov a inak v telocvični. Verbálny prejav učiteľov telesnej výchovy nemá teda mnohokrát očakávané kvality. V tomto smere sa aktualizuje prospešnosť zavedenia rétoriky v študijných programoch učiteľstva telesnej výchovy.