Už desiatky rokov sa bežeckí tréneri snažia nájsť optimálne zloženie bežeckého tréningu a ideálny pomer jeho jednotlivých zložiek, aby svojich zverencov pripravili na najdôležitejšie vrcholy pretekárskej sezóny. Poďme si spoločne predstaviť tri zaujímavé modely z dielne uznávaných svetových kapacít.
Lydiardova pyramída
Ťažko hľadať z hľadiska Európana vzdialenejšiu krajinu, ako je Nový Zéland. Nevyniká ani veľkosťou, a preto si dlho nikto nevedel predstaviť, že by práve odtiaľ mala prísť bežecká revolúcia. V roku 1960 však pricestovala na olympiádu do Ríma pätica absolútne neznámych novozélandských vytrvalcov a na prekvapenie všetkých vybojovali dve zlaté a jednu bronzovú medailu. Šokovaný atletický svet začal pátrať po koreňoch tohto zázraku a meno ich trénera Arthura Lydiarda sa začalo skloňovať vo všetkých pádoch.
Legendárny tréner však nie je známy iba olympijskými úspechmi, ale aj tým, že doslova rozbehal svet. Práve on totiž začal ako prvý propagovať myšlienku, že beh nie je iba pre vrcholových športovcov, ale v podobe džogingu je to skvelý nástroj na upevnenie zdravia a fyzickej kondície. A jeho tréningový systém, ktorého hlavný pilier tvorí veľa kilometrov odbehaných v pomalom tempe, je i dnes, po viac ako päťdesiatich rokoch, základom bežeckej prípravy veľkej väčšiny bežcov a ďalších vytrvalcov.
Štyri schody na vrchol
Lydiardov tréningový systém býva znázorňovaný ako pyramída. Minimálny čas prípravy na konkrétne preteky bol 12 týždňov, všeobecne je však podobný typ tréningu výhodnejší, ak máte na prípravu šestnásť týždňov a viac. Prvé týždne sa bežci venovali výhradne získavaniu aeróbneho základu prostredníctvom dlhých pomalých behov. Lydiard totiž hlásal myšlienku, že bez dostatočnej aeróbnej vytrvalosti nie je intenzívnejší tréning dostatočne efektívny. Jeho zverenci nabehali v tejto fáze na tratiach od osemsto metrov a viac okolo 160 km za týždeň.
Postupne potom k pomalým behom pribudli tréningové prvky pre rozvoj sily reprezentované predovšetkým výbehmi do kopcov. Kopce sa nevybiehali príliš rýchlo, hlavným cieľom bolo pripraviť svaly na opakovaný stres spojený s nasledujúcim rýchlostným tréningom, ktorý bol z veľkej časti v anaeróbnom režime. Vrchol pyramídy potom tvoril nácvik tempa pre konkrétnu disciplínu. To všetko smerovalo ku konkrétnym pretekom, ktoré boli považované za jeden z vrcholov sezóny.
Aj keď Lydiardov systém veľa jeho nasledovníkov rôzne upravovalo, napríklad Frank Horwill propagoval zníženie objemu kilometrov v úvodnej fáze skoro o tretinu, jeho základ pretrval dodnes.
VÝHODY A NEVÝHODY LYDIARDOVEJ PYRAMÍDY
+ Ide o univerzálny systém vhodný pre bežcov všetkých úrovní.
+ Je ideálny pre začiatočníkov a tých, ktorí chcú skúsiť dlhšiu trasu, ako dosiaľ behali.
- Umožňuje absolvovať iba málo vrcholov v roku.
- Vyžaduje najviac času na prípravu.
- Tréning nie je príliš pestrý, obzvlášť v úvodnej fáze.